Fight club

Vzdávam sa. Dvíham ruky k nebu a prosím Boha o pomoc. Kľačiac na kolenách cítim tvrdosť zeme a pod nohami cítim lepkavú krv porazených. Na čele cítim pot, stekajúci v tenkých pramienkoch kdesi dolu.Mieša sa s krvou na zemi a uzatvára tak kruh. Krvi a potu. Tak príznačný pre život a kľačanie na kolenách. Prosiac. Prozak. A tak.
Dlho nevydržím. Žačnem sa šmýkať a svaly začnú ochabovať. Tonus je sviňa. Nepustí. Viem, že raz začnem klesať a spadnem zase raz o čosi nižšie. Nemôžem povoliť. Treba držať. Silou vôle napínať svaly a láskou dušu ktorá drží len tak tak. Tik tak.
Srdce, ktoré vyťukáva čas bytia. Bytosti, ktorá kráča potme v rytme tlkotu. Riadim sa zvukom, zvykol som si nevidieť, zatvárať pred svetom oči a orientovať sa v priestore hmatom, sluchom a srdcom. Srdce začne zlyhávať ako prvé. Viem, že uši a ruky ho budú čochvíľa nasledovať. Orientácia sa postupne vytratí a ja budem cítiť bez zmyslu. Život ako prázdna čaša položená v prázdnej miestnosti v ktorej sa všetci tackáme.
Niekto sa k podstate dostane iba tak, bez rozmýšľania,nájde to čo považuje za šťastie. A tak sa jej bezostyšne zmocní a zhlboka sa napije. Iný o ňu zakopne pätou, iba tak. Pätou,ktorú zabudol na zemi. Ďalší začne vypočítavať rohy miestnosti alebo diabla, tvoriac teórie ktoré by ho dostali tam kam chce aby sa dostal. Niekto ostane stáť na mieste, šmátrajúc rukami okolo seba, necítiac nič čoho sa náhodou dotkne. Bez zmyslu točiac sa okolo vlastnej osi....Všetci sme spolu v jednej miestnosti z ktorej nikto nevie či naozaj vedú dvere von. Musíme sa v nej zrážať, stretávať, dotýkať a spoločne znášať úzkosť z uzavretého priestoru bytia...

Izba

Vraj si hľadáš byt. Kde by si spočinula. Odídená. Zanechaný. Som sám jedným bytom ktorý si stratila.Prázdnym. Bez nábytku. Cítim po prachu a novej farbe.Cudzie stopy tvoriace obrazce po povrchu duše ktorou prešli. Všetci zanechávame po sebe stopy na druhých.
Celý od štetca. Zababraná duša bez okien, ktoré zabudli umyť tí ktorí odchádzali ako poslední. Prázdne steny bez obrazov, len so stopami nechtov zarytých v rozkoši ktorá dávno medzi nami vyprchala. Pustota a priestor. Vôňa, ktorá kedysi patrila k telu. Duša ktorá odišla a je v inom priestore. Niekde, kam opäť nepatrím. Všetko sa vracia a ja nemám kam uniknúť. Som pustý s pocitom že sa všetci tí, ktorí otvoria znenazdajky dvere a prekvapia ma v tejto samote, odrazu stratia a čo možno najrýchlejšie zatvoria dokorán otvorené dvere. Prievan v duši, odnáša minulosť, spomienky a zároveň aj časť zo mňa samého.
Už nebudem tým čím som býval. Už Filip vravel že "pocity jak žiletky". Som rozrezaný, otvorená rana pocitov farbiaca prázdnu čerstvo vymaľovanú izbu bez okien a dverí. abstraktné obrazce na panensky nepoškvrnrných stenách. Deflorácia vnútra vonkajšou stratou. Podrezané nohy, ktoré sa učili stáť pevne na zemi. Aspoň o krok pred ostatnými. Spleť pocitov, klbko vynesené na svetlo božie. Uzol ktorý je tak ťažko rozťať...

Konečná

Koniec je vždy poznačený smútkom. Momentálne prevláda, istými rukami drží opraty môjho života a zdá sa,narozdiel odo mňa, že vie celkom presne kadiaľ bude viesť moja ďalšia cesta. Smútok má sklenený pohľad ožrana. Chladný ako hmla nad novembrovým ránom a čistý ako duša novonarodeného dieťaťa. V jeho pohľade sa zrkadlí celý môj uplynulý život.Odráža sa ako zapadajúce slnko na hladine horského jazera, ako rozbitý obraz na povrchu nepokojnej rieky. Osud hodil do mňa ďalší kameň a kedysi dokonalý obraz sa začal postupne rozbíjať. Smútok ma vlečie za sebou. Nepýta sa kam by som chcel ísť. Moje želania už nemajú v tomto svete miesto. Určuje postup, stanovuje pravidlá. Je neúnavný a nedá sa nijako prehovoriť. Môžem vysvetľovať, ťahať ho za rukáv, netrpezlivo ho poklepkávať po pleci, drgať mu do vychrtlého boku mojim slabým lakťom. Nenechá sa vyrušiť. Ťahá zo všetkých síl.

Keď sa mu do uší dostane ozvena mojich prosieb, naopak zrýchli a pridá na sile. Pomaly sa vzdaľujeme tomu čo bolo kedysi. Miesto, ktoré som kedysi považoval za svoj domov sa pomaly vytráca. Obrysy strácajú svoju pôvodnú ostrosť, tvár ktorá mi kedysi toľko sľubovala mizne v opare spomienok. S ubiehajúcou cestou bude postupne blednúť.

Mrazivý vietor môjmu sprievodcovi nevadí, zima ho neunavuje, naopak ho núti pridať do kroku. Zovrie pevnejšie opraty a ja musím chtiac-nechtiac držať krok zároveň s ním. Putá, ktorými som k smútku prikovaný sa mi zadierajú do duše, ktorú ťahá ako prvú. Vlečie ma so sebou ako špinavú handru, ako prasa na porážku. Krehnú mi v okolitom chlade prsty, strácam istotu a pozerám sa okolo či neuvidím niekoho kto by mi v mojom trápení pomohol. Okolitá krajina je však pustá. Prázdne, zamrznuté polia, stvrdnutá zem a ostré trsy rozličných druhov tráv.Únavou sa občas cestou potkýnam Trávim čas rozmýšľaním a z nudy obhrýzam putá, ktoré mi zväzujú unavenú a skrehnutú dušu. Neviem či preto lebo cítim hlad, alebo sa chcem z nich podvedomo vyslobodiť. Rozodieram si do krvi ďasná. Teplo krvi ktoré mi napĺňa ústna ostro kontrastuje s chladom okolitej krajiny.Bezmyšlienkovite prepletám nohami za smútkom, ktorý akoby ani nestrácal sily, ba naopak, získaval ich prostredníctvom mojej únavy a vyčerpania. Bolesť necítim. Iba chlad, ktorý zalieza do duše a pod nechty. Zrazený dych dokresľuje celkový kolorit pustatiny ktorou spoločne kráčame.
Silou-mocou sa snažím udržať pri vedomí, nechcem sa poddať narastajúcej únave. Snažím sa vydržať a pokúšam sa presvedčiť telo aby spolupracovalo aspoň trochu s mysľou, ktorá začína odchádzať.
Môj protivník má však sily za dvoch. Únavu nepozná, bolesť je mu cudzia. Vie len vliecť. Človeka, krajinu či dušu ktorú niekto po ceste životom stratil. Úlohu, ktorú mu neznámi zverili si zastáva nadmieru dobre. Síl má na rozdávanie, vysmieva sa mi a zároveň pripomína, že nemám už čo od života očakávať. Budem len súčasťou záprahu, volom, ktorý bude so svojim smútkom orať zmrznutú zem ľudí...

Začínam si ho vážiť. Možno pre silu ktorou disponuje tak nejak prirodzene. Nevystavuje ju na obdiv. Možno pre jeho vytrvalosť ktorá mi vždy chýbala. Možno sa časom staneme priateľmi...

Nechuť, útek a preklepy budú mojim ďalším osudom. Budem sa medzi nimi tackať v nepravidelných intervaloch, s podrezanými nohami s červenou čiarou a výčitkou, že som zase všetko posral. Spojené slová bez významu, vynechané hlásky, lásky a kropaje potu na chladnej tvári. Zaťaté päste, šuchot krídel, smrť za chrbátom a nabehnuté žily. Cerím zuby napadnuté paradentózou, smrdnutý ksicht bez napätia, hypotonický výraz tváre bez náznaku úsmevu. Kým nájdem chuť preťať tento bludný kruh, stratím silu ktorú som ako najväčšiu drahocennosť zbieral celé roky po kúskoch. Všetko sa kýve, nielen zuby ale aj môj svet, ktorý stojí posledné dni na veľmi vratkých nohách. Kývem sa a myslím že čoskoro vypadnem.Organizmus to pozná a odvrhne dopredu to, čo je choré, čo nepatrí, čo narúša endegénnu integritu. Zmiznem tak, ako už kedysi predtým. Tentokrát asi natrvalo.Čo bude...

...Asi. Skoro v každej mojej vete. A nielen v nich. Všade naokolo. Za všetkým a vo všetkom. ASI vypĺňa priestor, tvorí hmotu, formuje sa a vyráža dych. Určuje a diktuje. Tvrdý hlas, bez náznaku zľutovania.Tri hlásky sa stanú verdiktom večnosti.
No Asi sa asi príliš dlho nezdrží, vystrieda ho nič, ktoré preberie vládu a začne hrať prvé husle. Spoja sa v intímnom, chvíľkovom zblížení, ktoré tí druhí nazvú súčasťou živého...
Slovám sa už nikdy nevyhnem. Obmedzujú, určujú hranice, obdierajú pocity, krvavia nám duše. Definujú priestor a tú vraj skutočnosť v ktorej naoko žijeme. Strácam sa v nich, nemám na výber...

Všetko je v slovách. Označujeme nimi svet do ktorého sme sa narodili. Svet sú slová a slová sú našim svetom. Určujeme nimi hranice, spájame a rozdeľujeme ľudí, kradneme nimi cudzím sny a vytvárame nádeje že nám niekto skutočne patrí a rozumie. Cez ne filtrujeme samotu. Napĺňame ju zvukom a označujeme životom. Prebíjame ticho, ktoré nás obklopuje a nazývame ho zmyslom a poslaním. Posraní... kričíme že nás nemá kto prebaliť. Stále sme tými deťmi, ktorými sme sa kedysi dávno narodili.

...Kričíme a budeme kričať a kopať nohami dokonca...

Teraz

Klepot dažďa.Vietor ktorého sila naháňa strach a pripomína okrem malosti aj schopnosť lietať, na ktorú sme však v ubiehajúcich rokoch zabudli. Tma ktorá prichádza priskoro a svetlo ktoré po(s)tupne zabúda kedy má začať svietiť. Cesta, ktorá práve vďaka kalužiam nadobúda nový rozmer. Dáždniky, ktoré zavadzajú, strečkujúci ľudia hľadajúci kam skôr skočiť.Vždy z kaluže pod odkvap. Blúdiace obrysy davu.
Dážď čistí svet ktorý zabudol umyť ten, ktorý je zaň zodpovedný. Automatika.Núdzové riešenie v krajnosti. Vypínač ktorý sa spustí vtedy keď sa svet zaserie. Nárazová čistota, lesklý povrch ktorý zastiera špinu ktorá sa stihla zažrať dovnútra. A s dažďom zároveň pokoj, ticho ktoré sa prejavuje v kvapkách tak ako dobro a šťastie. Rozpráva v tónoch Postupne vyťukáva rytmus, zvláštnu súhru nôt ktorá očisťuje.
Vždy kráčam s ním. Vyhýbam sa dáždnikom. Nechám si tvár a špinu ktorá sa mi medzičasom stihla usadiť na tvári omývať dažďom. Nech steká. Nech blúdi.Chladí a kolíše, uspáva a hovorí že vždy je možné sa zveriť do jeho náruče. Očistiť sa od sveta, ktorý špiní, defekuje do duší ako venčiaci sa pes. Keď sa obzriem bude sa za mnou tiahnuť špinavá čiara hriechov, chýb a sebeckosti. A niekto ju možno bude nasledovať...

Jesenný pocit

Okolitá scéna sa pomaly začína meniť. Svetlo sa stáva ostrejším a vzduch reže okolitú realitu tak, aby hrany ktoré vidíme sa nám svojim ostrím vnárali do duší. Vzduch je iný. Pri pohľade bolí a vždy mi pripomína koniec. V detstve bola jeseň pre mňa synonymom odchodu. Teraz odchod vystriedal pocit konca. Nemožnosti návratu.Zároveň aj pocit, že perspektíva nehrá žiadnu úlohu a v istých momentoch môžeme vidieť za obzor. Že veci okolo nás sú pevne ohraničené a zotrvávajú na svojich miestach.Všetko má svoje miesto a hranice a svet je nakreslený presnou rukou umelca, ktorého línie sú na milimeter presné.Akoby ma zrak prestal klamať a ukázal mi náhle svet taký, aký je v skutočnosti. Vidím jasnejšie a do väčšej diaľky. Skutočnosť získava ďalšiu kvalitu, ktorá ostala doteraz skrytá. Hĺbku priestoru, svetla a farieb.

Jeseň sa každoročne hrá na vraha. Zabíja leto svojou úprimnou ostrosťou, vysúša z čiel pot a potichu pripomína blížiacu sa zimu.Pokušenia sa pomaly vytrácajú a na dvere mi váhavo klope odriekanie. Zmyselnosť ktorá počas leta kráčala stredom ulice a pútala pohľady odchádza so zvesenou hlavou do ročného zabudnutia. Ulice sa začínajú zahaľovať ako mladé telá, ktoré s nechuťou halia svoju miznúcu krásu do hrubších kusov oblečenia.

Jeseň je najúprimnejšia zo všetkých období.Stará dáma v klobúku s vtáčími perami. Neklame telom ako leto, nemr(a)zí ako zima.Jar je jej mladšia sestra. Je vyrovnaná a pripomína mi tak ťažko dosiahnuteľný stred. Vždy na jeseň mám chuť miznúť. Opustiť mesto a vytratiť sa niekam preč. Cítiť vzduch, dotýkať sa ho prstami, cítiť prázdno, odpustiť ľudom a venovať sa priestoru. Kráčať z kroka na krok, túlať sa vetrom a vysedávať o samote uprostred poludnia v reštaurácii ktorá stratila pompézny názov letná.Objednať si posledné a privítať jeseň fľaškou bieleho v ktorej sa budú odrážať farby vyhasínajúceho leta.
Budem ochutnávať ulice, kedysi horúce, teraz chladne odrážajúce slnko, ktoré sa v týchto chvíľach stáva mojim priateľom.Stratiac svoju mladícku vášnivosť naučilo sa na sklonku svojej púte vychutnávať chladnú, stoickú rozvážnosť staroby.

Pozorovať deti a starých ľudí. Uvedomovať si plynutie života a jeho kontrasty ktoré formujú naše hranice. Hranice treba naplniť zmyslom, potrebnú pečať vtlačiť do prázdnych tvárí. Vo vzduch je cítiť babie leto ktorým spomínam na predošlú mladosť a snažím sa ju na poslednú chvíľu zachytiť v poletujúcich chumáčoch v ktorých cestujú malí pútnici.Než však stihnem vystrieť ruky odlietajú.

Chlad večera ktorý prichádza nečakane ako smrť nadránom. Plaziaca sa hmla, svojou vlhkosťou pripomínajúca slzy, ktoré stekali kedysi dávno po blízkej tvári, prináša chlad ktorý treba opatrne zaháňať.Obrysy hôr ktoré menia farbu, horia a nahrádzajú svojou žiarou slnko ktoré sa medzitým pobralo na odpočinok. Brodím sa lístím, cítim jeho vôňu. Pach hniloby zmiešanej so zbytkami posledného dažďa. Rozklad ktorý na prvý pohľad nevidno,no dá sa vycítiť z pôdy a z povetria.Sladkastý zápach zániku...
Keď sa vrátim domov zakúrim a dám si teplý čaj...

Past Tense

Cítim na špičke jazyka horkosť. Zmes lieskovcov a teplého piva. Na sklonku dňa ktorý odchádza a ja viem, že sem sa už nevrátim. Tam kde som raz bol je niekto iný. Prestupujem na mieste ktoré teraz vraj patrí mne. Striedanie pozícií, vymieňanie si úloh. Minulosť je v nedohľadne.Stráca sa. Prežité vymazáva jej kontúry, miznú v opare rokov. Trvá mi dlhšie kým si vybavím v pamäti to, čo som si chcel pamätať večne. Tváre ktoré som chcel ukryť v pamäti ako poklad ktorý z nej vylovím vtedy, keď pôjde o život. Tetoval som si ich horúcou ihlou ktorú som roztavil do biela. Teraz blednú. No možno sú spomienky ku mne len milosrdné a nechcú sa štverať po štyroch na povrch môjho vedomia, ktoré je deň čo deň zaplavované niečím novým.

Staré musí nachvíľu ustúpiť. Silnejší vyhráva a ten slabší stojí za rohom a snaží sa vykuknúť v momente kedy ho je vidieť čo najmenej. Minulosť hrá hru na neviditeľného. Občas vystrčí nos, občas špičky prstov a občas ukáže na okamih celú tvár. Pokúša osud, hrá na čas a skúša kým to vydržím. Keď ju zbadám, vtedy to zabolí. Dušou prebleskne bolesť, milióny drobných ihiel pripomenú miesto o ktorom som už myslel že som ho nadobro stratil. Že ho vymazal život a prítomnosť ktorá si nahovára že minulosť v nej nemá miesto. Dáva o sebe vedieť. Klepe mi vyziabnutými hánkami na svedomie. Potom prehovorí. Krutou rečou spomienok a minulosti. Nachvíľu mi pripomenie že utiecť sa pred sebou nedá.Bude tu vždy a bude nemilosrdne nastavovať zrkadlo ktoré nikdy neskresľuje. Odrážam to čo bolo. No viac vo vnútri bolí to, čo pretieklo pomedzi prsty a ostala len zovretá prázdna suchá päsť otočená k nebu a bezmocne hroziaca oblakom...