Cesta

Kráčal krajinou ktorá bola na okrajoch lemovaná stromami, ktoré ostro kontrastovali s jej pozadím. Chvejúci a meniaci sa vzduch. Roztrasený ako nohy iba predchvíľou narodeného žriebäťa. Napĺňala ho vôňa, ktorú si odjakživa spájal s detstvom. Korenistá chuť čerstvo pokosenej trávy, konského trusu a ľudského potu, ktorý sa medzi prvé dva pachy zamiesil iba tak ledabolo. Cítil zem, ktorá ubiehala pod nohami. Rozpačito, akoby náhodou sa končekmi prstov dotýkal stebiel tráv, hladil ich ako dávno stratenú ruku ženy. Hral sa s nimi, a z času na čas ich odtrhol a medzi prstami, pomocou nepatrného trenia uvoľnil silice, ktoré mu nástojčivo vnikli do nosa.

Išiel tak, ako keď človek kráča na popravu. Pomaly, bez náhlenia, z nohy na nohu, špičkami topánok odkopávajúc kamene, ktoré sa mu priplietli do cesty. Tá sa vinula, ako niť ktorú, niekto mocnejší navliekol a jej koniec náhlivo hodil do prázdna. Nevedel kam kráča, cítil len ťiaž a nástojčivosť slnka, ktoré sa mu otupne opieralo do vlasov. Cesta sa vinula do diaľky. Ako sivá potvora z prachu a bolestí tých, ktorí išli tadiaľto pred ním. Cítil ich vo vzduchu. Otázky, na ktoré im ktosi zabudol odpovedať. Vzduch naokolo bol ako tehotná žena, ktorá každú chvíľu porodí plnú priehršť vôní a darov, pre svet kde ich už dávno nikto nečaká. Stopy, ktorých súčasťou sa stával po ceste, tvorili na zemi obrazce a mapy svetov jednotlivých pocestných.


Okolitá krajina bola pustá, až na pár opustených domov v ktorých kedysi žili rovnako opustení ľudia. Ich základy sa pomaly začali prepadávať pod ťarchou smútku do pôdy, ktorá sa rozhodla pohltiť to čo sa nepodarilo. Niektoré z nich boli lemované plotmi, klátiacimi sa na stranu, ako starci vyzerajúci na priedomí nový deň. Psie búdy, opadané lístie v ktorých sa nedbanlivo prehŕňal vietor svojimi chladnými paprčami.

Spomenul si opäť na dotyk rúk, ktoré kedysi poznal. Striaslo ho. Nedeľný lenivý deň. Ticho, také aké určite raz bude na konci. Priložil si končeky prstov k nosu, požmolil ich a hlboko potiahol. Akoby sa prázdno, ktoré ho obklopovalo zrazu dostalo do jeho vnútra. Už dlho v ňom nemal nič, a preto ho náhla zmena, tak dôverne známeho stavu, vyrušila a prinútila ho pridať do kroku. Myslel si, že čas všetko napraví. Nenapravil nič. Všetko bolo rovnaké, nič sa nezmenilo. Svet, aký ho poznal doteraz...
...Reťaze, ktorým chýbali psy. Domy, ktorým chýbajú ľudia. Videl pred sebou iba cestu, po ktorej musí aj nadaľej kráčať sám, a kráčať tak aby sa nestratil....