Teraz

Klepot dažďa.Vietor ktorého sila naháňa strach a pripomína okrem malosti aj schopnosť lietať, na ktorú sme však v ubiehajúcich rokoch zabudli. Tma ktorá prichádza priskoro a svetlo ktoré po(s)tupne zabúda kedy má začať svietiť. Cesta, ktorá práve vďaka kalužiam nadobúda nový rozmer. Dáždniky, ktoré zavadzajú, strečkujúci ľudia hľadajúci kam skôr skočiť.Vždy z kaluže pod odkvap. Blúdiace obrysy davu.
Dážď čistí svet ktorý zabudol umyť ten, ktorý je zaň zodpovedný. Automatika.Núdzové riešenie v krajnosti. Vypínač ktorý sa spustí vtedy keď sa svet zaserie. Nárazová čistota, lesklý povrch ktorý zastiera špinu ktorá sa stihla zažrať dovnútra. A s dažďom zároveň pokoj, ticho ktoré sa prejavuje v kvapkách tak ako dobro a šťastie. Rozpráva v tónoch Postupne vyťukáva rytmus, zvláštnu súhru nôt ktorá očisťuje.
Vždy kráčam s ním. Vyhýbam sa dáždnikom. Nechám si tvár a špinu ktorá sa mi medzičasom stihla usadiť na tvári omývať dažďom. Nech steká. Nech blúdi.Chladí a kolíše, uspáva a hovorí že vždy je možné sa zveriť do jeho náruče. Očistiť sa od sveta, ktorý špiní, defekuje do duší ako venčiaci sa pes. Keď sa obzriem bude sa za mnou tiahnuť špinavá čiara hriechov, chýb a sebeckosti. A niekto ju možno bude nasledovať...