nedeľa 23. marca 2008

Dni

Dni plynú, jeden po druhom ako korálky na lacnej bižutérii. Držím ich opatrne, aby som ich náhodou, neopatrným pohybom neroztrhol. Do ich vnútra sa vkradla krehkosť podobná porcelánu. Opatrne sa ich dotýkam a bojím sa, že ich pri svojom šťastí rozbijem. Prestal som rozprávať aby som zvukom neporušil ich krehkú štruktúru. Pozerám na nich z diaľky, z bezpečného úkrytu v ktorom som zalezený. Na jednotlivé dni, ktoré ma míňajú s ľahkosťou sladkých sedemnástok, pozerám so smútkom a s nádejou že mi venujú svoj panenský pohľad. Že z rumencom v tvári sklopia oči a nevedomo začnú rátať kroky ktoré nás delia. Keď pôjdu okolo pocítim ich vôňu a teplo, ktoré so svojou mladosťou prinesú. S bezstarostným smiechom dnešok pošepne čosi povedľa kráčajúcemu zajtrajšku, ktorý sa usmeje a so ženskou nežnosťou privinie k sebe tmavý včerajšok, ktorý z nimi o čosi viac zaostával. V ušiach mi bude doznievať ich zvonivý smiech a v mojej hlave sa rozbehnú tisícky snov a nevypovedaných vyznaní. Budem za odchádzajúcimi pozerať, neokrôchane sledovať samičie vlnenie ich bokov ktoré sú stvorené z hodín môjho odriekania. Postupne sa začnú strácať, v mysli mi ostane len zvuk rozpúšťania vlasov a letmý pocit slobody, ktorú tie tri v momente ich uvoľnenia pocítia. Budú sa ďalej rozprávať a zvádzať svojou nevinnosťou iného, ktorý sa pri nich v nemom úžase pristaví. Ich cesta je jasná. Diaľnica dní, ktorými s istotou času smerujú k večnosti. Dni ostanú stále mladé, s jemnou zmyselnosťou, ktorú začínajú tušiť v pohľadoch opustených.
Ostal som sám. Stojím na kraji cesty, ktorý ostatní nazývajú životom. Prešľapujem a kreslím do prachu spomienok špičkou nohy podivné obrazce. Vzápätí ich pätou zmažem a začnem kresliť iné. Prestupujem na mieste a pozerám do diaľky s nádejou že zazriem niečo, čo ma vyruší z mojej bezmyšlienkovej činnosti. Smiech uplynulých dní pomaly doznieva a opäť ma obklopí ticho na ktoré si začínam pomaly zvykať. Dni, ktoré prežívam plynú iba tak, ledabolo, zo dna na dno. Hmatám, aby som sa mohol odraziť a začať stúpať, no dni sú vo svojom plynutí hlboké a nepoznajú hranicu. Dlávia ma svojou večnosťou, istotou noci a prísľubom že ma zajtra šok opäť pristihne nepripraveného. A tak sa im len oddávam, nechám sa zahltiť časom, ktorý plynie ako dni ktoré už nikdy nebudem môcť vrátiť. Svet žije zo dní ktoré prežili iní a ja mu sekundujem a rátam tie, ktoré ma míňajú...

štvrtok 13. marca 2008

Hodina matematiky

Posledné dni sú rovné pocitu, ako keď stratíte niečo k čomu ste časom privykli. Zvykli ste cítiť za dvoch, a teraz odmocňujete. Odrátavate od nekonečna v ktoré ste raz dávno verili. Každým číslom sa budem blížiť k nule. A potom hop ho do záporu. Jedno kontinuum reality. Klad sa zmení v zápor, čiarka nahradí prázdno ktoré bolo kedysi kladom. Výmena miest, zmena rolí. Nula celá nula nič. Prvočíslo stratené vo svete veľkých násobkov eg. Priestor ktorý vypĺňam s pocitom že tam nepatrím. Som navyše. Som zbytok vo výpočte. Hodnota, ktorá sa pri celom čísle zabudne a ostane pod čiarou. Ostane na okraji, v prítomnosti čísiel ktoré znamenajú a sú súčasťou algoritmu. No správny postup sa niekde vždy zachová.

Rovnica bude mať na konci riešenie, no skúška správnosti bude platiť až na úplnom konci. No kým sa k nemu dostanem, budem musieť ešte chvíľu vydržať. Počítať a veriť že sa na konci nezmýlim a výsledok ktorý s definitívou napíšem bude správny.Rátanie mi nikdy nešlo. Väčšinou sa splaším a dám alebo uberiem viac ako je treba. Nemám v číslach cit a nechcem sa už opravovať. Som už unavený zo všetkých tých čísiel naokolo.

V škrtanie raz napísaného neverím. To čo má byť je a dodatočné opravy do úvahy neprichádzajú. Vždy sa nájde nejaký príklad, ktorý nezvládnem, chyby urobím väčšinou už v prvých krokoch. Zabudnem zadanie alebo spravím zlý zápis. Neviem čo je bod A a už vôbec čo je bod B. Konečný výsledok sa väčšinou dozviem od druhých, ktorí na konci vedia lepšie počítať. O jeho správnosti nerozhodujem. Ostáva mi teda len veriť, že číslo na mojom konci nebude záporné...

nedeľa 9. marca 2008

Svätenie jari

To svetlo ktoré sa odrazu objavilo za oknom ma na chvíľu, priznám sa, celkom vydesilo. Keď žijete dlho v tme, na každý prichádzajúci lúč sa pozeráte nedôverčivo. Prediera sa cez opar, ktorý okolo mňa za posledné mesiace poriadne zhustol. Dal by sa krájať nožom. Najlepšie tupým, aby to viac bolelo. Keď niečo cítiť tak všetko. Keď všetko tak potom poriadne a na doraz. Bez stredu, žiadna zlatá cesta. Len jasne odlíšené okraje. Ostré hranice života, v ktorých by sa duša cítila aspoň na chvíľu doma.
Lúč sa hanbí za svetlo, ktoré so sebou priniesol. Skromnosť ktorú so sebou priniesol poznám a rozumiem jej. Prediera sa nesmelo ako milenec cez prvé, hrubé vrstvy oblečenia.Nevie či smie a preto čaká a hreje len na diaľku. Studeným teplom spoza okna, ktoré je stále ešte zatvorené. Napriek skôr rodiacemu sa svetlu, vonku stále prevláda chlad a potreba úkrytu na opačnom konci aj naďalej ostáva. Svetlo ktoré sa rodí, nepreniká, ostáva a ledabolo sa opiera o okenný rám.Dáva si na čas. Upozorňuje na svoju prítomnosť, no nesúri a nebúcha päsťou aby sa dostalo do vnútra. Nevie to, len vyčkáva a nežne hladí svojimi prstami hladký sklenený povrch. Mazná sa s ním a predstavuje si čo je za ním. Dve strany oddelené tenkou vrstvou skla. Dve strany, z ktorých každá sníva o tom čo je na druhom konci. Každá spriada sny, ktoré sa rozbijú náhlym otvorením okna. Takto akosi sa vo mne rodí jar...