Dni

Dni plynú, jeden po druhom ako korálky na lacnej bižutérii. Držím ich opatrne, aby som ich náhodou, neopatrným pohybom neroztrhol. Do ich vnútra sa vkradla krehkosť podobná porcelánu. Opatrne sa ich dotýkam a bojím sa, že ich pri svojom šťastí rozbijem. Prestal som rozprávať aby som zvukom neporušil ich krehkú štruktúru. Pozerám na nich z diaľky, z bezpečného úkrytu v ktorom som zalezený. Na jednotlivé dni, ktoré ma míňajú s ľahkosťou sladkých sedemnástok, pozerám so smútkom a s nádejou že mi venujú svoj panenský pohľad. Že z rumencom v tvári sklopia oči a nevedomo začnú rátať kroky ktoré nás delia. Keď pôjdu okolo pocítim ich vôňu a teplo, ktoré so svojou mladosťou prinesú. S bezstarostným smiechom dnešok pošepne čosi povedľa kráčajúcemu zajtrajšku, ktorý sa usmeje a so ženskou nežnosťou privinie k sebe tmavý včerajšok, ktorý z nimi o čosi viac zaostával. V ušiach mi bude doznievať ich zvonivý smiech a v mojej hlave sa rozbehnú tisícky snov a nevypovedaných vyznaní. Budem za odchádzajúcimi pozerať, neokrôchane sledovať samičie vlnenie ich bokov ktoré sú stvorené z hodín môjho odriekania. Postupne sa začnú strácať, v mysli mi ostane len zvuk rozpúšťania vlasov a letmý pocit slobody, ktorú tie tri v momente ich uvoľnenia pocítia. Budú sa ďalej rozprávať a zvádzať svojou nevinnosťou iného, ktorý sa pri nich v nemom úžase pristaví. Ich cesta je jasná. Diaľnica dní, ktorými s istotou času smerujú k večnosti. Dni ostanú stále mladé, s jemnou zmyselnosťou, ktorú začínajú tušiť v pohľadoch opustených.
Ostal som sám. Stojím na kraji cesty, ktorý ostatní nazývajú životom. Prešľapujem a kreslím do prachu spomienok špičkou nohy podivné obrazce. Vzápätí ich pätou zmažem a začnem kresliť iné. Prestupujem na mieste a pozerám do diaľky s nádejou že zazriem niečo, čo ma vyruší z mojej bezmyšlienkovej činnosti. Smiech uplynulých dní pomaly doznieva a opäť ma obklopí ticho na ktoré si začínam pomaly zvykať. Dni, ktoré prežívam plynú iba tak, ledabolo, zo dna na dno. Hmatám, aby som sa mohol odraziť a začať stúpať, no dni sú vo svojom plynutí hlboké a nepoznajú hranicu. Dlávia ma svojou večnosťou, istotou noci a prísľubom že ma zajtra šok opäť pristihne nepripraveného. A tak sa im len oddávam, nechám sa zahltiť časom, ktorý plynie ako dni ktoré už nikdy nebudem môcť vrátiť. Svet žije zo dní ktoré prežili iní a ja mu sekundujem a rátam tie, ktoré ma míňajú...