Jesenný pocit

Okolitá scéna sa pomaly začína meniť. Svetlo sa stáva ostrejším a vzduch reže okolitú realitu tak, aby hrany ktoré vidíme sa nám svojim ostrím vnárali do duší. Vzduch je iný. Pri pohľade bolí a vždy mi pripomína koniec. V detstve bola jeseň pre mňa synonymom odchodu. Teraz odchod vystriedal pocit konca. Nemožnosti návratu.Zároveň aj pocit, že perspektíva nehrá žiadnu úlohu a v istých momentoch môžeme vidieť za obzor. Že veci okolo nás sú pevne ohraničené a zotrvávajú na svojich miestach.Všetko má svoje miesto a hranice a svet je nakreslený presnou rukou umelca, ktorého línie sú na milimeter presné.Akoby ma zrak prestal klamať a ukázal mi náhle svet taký, aký je v skutočnosti. Vidím jasnejšie a do väčšej diaľky. Skutočnosť získava ďalšiu kvalitu, ktorá ostala doteraz skrytá. Hĺbku priestoru, svetla a farieb.

Jeseň sa každoročne hrá na vraha. Zabíja leto svojou úprimnou ostrosťou, vysúša z čiel pot a potichu pripomína blížiacu sa zimu.Pokušenia sa pomaly vytrácajú a na dvere mi váhavo klope odriekanie. Zmyselnosť ktorá počas leta kráčala stredom ulice a pútala pohľady odchádza so zvesenou hlavou do ročného zabudnutia. Ulice sa začínajú zahaľovať ako mladé telá, ktoré s nechuťou halia svoju miznúcu krásu do hrubších kusov oblečenia.

Jeseň je najúprimnejšia zo všetkých období.Stará dáma v klobúku s vtáčími perami. Neklame telom ako leto, nemr(a)zí ako zima.Jar je jej mladšia sestra. Je vyrovnaná a pripomína mi tak ťažko dosiahnuteľný stred. Vždy na jeseň mám chuť miznúť. Opustiť mesto a vytratiť sa niekam preč. Cítiť vzduch, dotýkať sa ho prstami, cítiť prázdno, odpustiť ľudom a venovať sa priestoru. Kráčať z kroka na krok, túlať sa vetrom a vysedávať o samote uprostred poludnia v reštaurácii ktorá stratila pompézny názov letná.Objednať si posledné a privítať jeseň fľaškou bieleho v ktorej sa budú odrážať farby vyhasínajúceho leta.
Budem ochutnávať ulice, kedysi horúce, teraz chladne odrážajúce slnko, ktoré sa v týchto chvíľach stáva mojim priateľom.Stratiac svoju mladícku vášnivosť naučilo sa na sklonku svojej púte vychutnávať chladnú, stoickú rozvážnosť staroby.

Pozorovať deti a starých ľudí. Uvedomovať si plynutie života a jeho kontrasty ktoré formujú naše hranice. Hranice treba naplniť zmyslom, potrebnú pečať vtlačiť do prázdnych tvárí. Vo vzduch je cítiť babie leto ktorým spomínam na predošlú mladosť a snažím sa ju na poslednú chvíľu zachytiť v poletujúcich chumáčoch v ktorých cestujú malí pútnici.Než však stihnem vystrieť ruky odlietajú.

Chlad večera ktorý prichádza nečakane ako smrť nadránom. Plaziaca sa hmla, svojou vlhkosťou pripomínajúca slzy, ktoré stekali kedysi dávno po blízkej tvári, prináša chlad ktorý treba opatrne zaháňať.Obrysy hôr ktoré menia farbu, horia a nahrádzajú svojou žiarou slnko ktoré sa medzitým pobralo na odpočinok. Brodím sa lístím, cítim jeho vôňu. Pach hniloby zmiešanej so zbytkami posledného dažďa. Rozklad ktorý na prvý pohľad nevidno,no dá sa vycítiť z pôdy a z povetria.Sladkastý zápach zániku...
Keď sa vrátim domov zakúrim a dám si teplý čaj...