Fight club

Vzdávam sa. Dvíham ruky k nebu a prosím Boha o pomoc. Kľačiac na kolenách cítim tvrdosť zeme a pod nohami cítim lepkavú krv porazených. Na čele cítim pot, stekajúci v tenkých pramienkoch kdesi dolu.Mieša sa s krvou na zemi a uzatvára tak kruh. Krvi a potu. Tak príznačný pre život a kľačanie na kolenách. Prosiac. Prozak. A tak.
Dlho nevydržím. Žačnem sa šmýkať a svaly začnú ochabovať. Tonus je sviňa. Nepustí. Viem, že raz začnem klesať a spadnem zase raz o čosi nižšie. Nemôžem povoliť. Treba držať. Silou vôle napínať svaly a láskou dušu ktorá drží len tak tak. Tik tak.
Srdce, ktoré vyťukáva čas bytia. Bytosti, ktorá kráča potme v rytme tlkotu. Riadim sa zvukom, zvykol som si nevidieť, zatvárať pred svetom oči a orientovať sa v priestore hmatom, sluchom a srdcom. Srdce začne zlyhávať ako prvé. Viem, že uši a ruky ho budú čochvíľa nasledovať. Orientácia sa postupne vytratí a ja budem cítiť bez zmyslu. Život ako prázdna čaša položená v prázdnej miestnosti v ktorej sa všetci tackáme.
Niekto sa k podstate dostane iba tak, bez rozmýšľania,nájde to čo považuje za šťastie. A tak sa jej bezostyšne zmocní a zhlboka sa napije. Iný o ňu zakopne pätou, iba tak. Pätou,ktorú zabudol na zemi. Ďalší začne vypočítavať rohy miestnosti alebo diabla, tvoriac teórie ktoré by ho dostali tam kam chce aby sa dostal. Niekto ostane stáť na mieste, šmátrajúc rukami okolo seba, necítiac nič čoho sa náhodou dotkne. Bez zmyslu točiac sa okolo vlastnej osi....Všetci sme spolu v jednej miestnosti z ktorej nikto nevie či naozaj vedú dvere von. Musíme sa v nej zrážať, stretávať, dotýkať a spoločne znášať úzkosť z uzavretého priestoru bytia...