nedeľa 9. decembra 2007

Konečná

Koniec je vždy poznačený smútkom. Momentálne prevláda, istými rukami drží opraty môjho života a zdá sa,narozdiel odo mňa, že vie celkom presne kadiaľ bude viesť moja ďalšia cesta. Smútok má sklenený pohľad ožrana. Chladný ako hmla nad novembrovým ránom a čistý ako duša novonarodeného dieťaťa. V jeho pohľade sa zrkadlí celý môj uplynulý život.Odráža sa ako zapadajúce slnko na hladine horského jazera, ako rozbitý obraz na povrchu nepokojnej rieky. Osud hodil do mňa ďalší kameň a kedysi dokonalý obraz sa začal postupne rozbíjať. Smútok ma vlečie za sebou. Nepýta sa kam by som chcel ísť. Moje želania už nemajú v tomto svete miesto. Určuje postup, stanovuje pravidlá. Je neúnavný a nedá sa nijako prehovoriť. Môžem vysvetľovať, ťahať ho za rukáv, netrpezlivo ho poklepkávať po pleci, drgať mu do vychrtlého boku mojim slabým lakťom. Nenechá sa vyrušiť. Ťahá zo všetkých síl.

Keď sa mu do uší dostane ozvena mojich prosieb, naopak zrýchli a pridá na sile. Pomaly sa vzdaľujeme tomu čo bolo kedysi. Miesto, ktoré som kedysi považoval za svoj domov sa pomaly vytráca. Obrysy strácajú svoju pôvodnú ostrosť, tvár ktorá mi kedysi toľko sľubovala mizne v opare spomienok. S ubiehajúcou cestou bude postupne blednúť.

Mrazivý vietor môjmu sprievodcovi nevadí, zima ho neunavuje, naopak ho núti pridať do kroku. Zovrie pevnejšie opraty a ja musím chtiac-nechtiac držať krok zároveň s ním. Putá, ktorými som k smútku prikovaný sa mi zadierajú do duše, ktorú ťahá ako prvú. Vlečie ma so sebou ako špinavú handru, ako prasa na porážku. Krehnú mi v okolitom chlade prsty, strácam istotu a pozerám sa okolo či neuvidím niekoho kto by mi v mojom trápení pomohol. Okolitá krajina je však pustá. Prázdne, zamrznuté polia, stvrdnutá zem a ostré trsy rozličných druhov tráv.Únavou sa občas cestou potkýnam Trávim čas rozmýšľaním a z nudy obhrýzam putá, ktoré mi zväzujú unavenú a skrehnutú dušu. Neviem či preto lebo cítim hlad, alebo sa chcem z nich podvedomo vyslobodiť. Rozodieram si do krvi ďasná. Teplo krvi ktoré mi napĺňa ústna ostro kontrastuje s chladom okolitej krajiny.Bezmyšlienkovite prepletám nohami za smútkom, ktorý akoby ani nestrácal sily, ba naopak, získaval ich prostredníctvom mojej únavy a vyčerpania. Bolesť necítim. Iba chlad, ktorý zalieza do duše a pod nechty. Zrazený dych dokresľuje celkový kolorit pustatiny ktorou spoločne kráčame.
Silou-mocou sa snažím udržať pri vedomí, nechcem sa poddať narastajúcej únave. Snažím sa vydržať a pokúšam sa presvedčiť telo aby spolupracovalo aspoň trochu s mysľou, ktorá začína odchádzať.
Môj protivník má však sily za dvoch. Únavu nepozná, bolesť je mu cudzia. Vie len vliecť. Človeka, krajinu či dušu ktorú niekto po ceste životom stratil. Úlohu, ktorú mu neznámi zverili si zastáva nadmieru dobre. Síl má na rozdávanie, vysmieva sa mi a zároveň pripomína, že nemám už čo od života očakávať. Budem len súčasťou záprahu, volom, ktorý bude so svojim smútkom orať zmrznutú zem ľudí...

Začínam si ho vážiť. Možno pre silu ktorou disponuje tak nejak prirodzene. Nevystavuje ju na obdiv. Možno pre jeho vytrvalosť ktorá mi vždy chýbala. Možno sa časom staneme priateľmi...

8 komentárov:

Anonymný povedal(a)...

to sa ti len zda, ze je pusta

Anonymný povedal(a)...

to sa ti len zda, ze je pusta

-- kamikatze -- povedal(a)...

jonh, tvoje veci su krasne napisane, a pri tom tak tazke... a dnes mi doslo preco... je v nim pre mna stastne vela emotivnych obrazov pokope, obrazov, ktore neviem spracovat ked su tak nahustene a stiedaju sa a striedaju skor nez stihnem postrehnut ich rozmer, farby a vone... si aj v zivote taky komplikovany?

John Doe povedal(a)...

medenka: dufam ze na konci tunela je predsa nejake svetlo...no niekedy mam pocit ze je len tunel za tunelom...:)

kami: dakujem:)
pisem automaticky, bez konceptu, premyslania, pocit na klavesnici, pismena na monitore a chcem aby sli (aspon obcas..) do dusi.
...neviem co to znamena "byt komplikovany", vraj som, mnohi sa vo mne nevyznaju a niekedy ani ja sam v sebe...:))

Anonymný povedal(a)...

nestras...

Coy povedal(a)...

Cely zivot sme niecim vleceni. Raz smutkom, hnevom, niekedy laskou a inymi kratkodobo prijemnymi pocitmi. Ked ma ten moj smutok bude tahat okolo teba, zamavam ti.

John Doe povedal(a)...

coy: budem sa tesit :)

germa povedal(a)...

tento pocit dôverne poznám, našťastie sa tento rok od jari neukázal, niekam sa stratil a ja verím, že veľmi, veľmi nadlho....