Nechuť, útek a preklepy budú mojim ďalším osudom. Budem sa medzi nimi tackať v nepravidelných intervaloch, s podrezanými nohami s červenou čiarou a výčitkou, že som zase všetko posral. Spojené slová bez významu, vynechané hlásky, lásky a kropaje potu na chladnej tvári. Zaťaté päste, šuchot krídel, smrť za chrbátom a nabehnuté žily. Cerím zuby napadnuté paradentózou, smrdnutý ksicht bez napätia, hypotonický výraz tváre bez náznaku úsmevu. Kým nájdem chuť preťať tento bludný kruh, stratím silu ktorú som ako najväčšiu drahocennosť zbieral celé roky po kúskoch. Všetko sa kýve, nielen zuby ale aj môj svet, ktorý stojí posledné dni na veľmi vratkých nohách. Kývem sa a myslím že čoskoro vypadnem.Organizmus to pozná a odvrhne dopredu to, čo je choré, čo nepatrí, čo narúša endegénnu integritu. Zmiznem tak, ako už kedysi predtým. Tentokrát asi natrvalo.Čo bude...

...Asi. Skoro v každej mojej vete. A nielen v nich. Všade naokolo. Za všetkým a vo všetkom. ASI vypĺňa priestor, tvorí hmotu, formuje sa a vyráža dych. Určuje a diktuje. Tvrdý hlas, bez náznaku zľutovania.Tri hlásky sa stanú verdiktom večnosti.
No Asi sa asi príliš dlho nezdrží, vystrieda ho nič, ktoré preberie vládu a začne hrať prvé husle. Spoja sa v intímnom, chvíľkovom zblížení, ktoré tí druhí nazvú súčasťou živého...
Slovám sa už nikdy nevyhnem. Obmedzujú, určujú hranice, obdierajú pocity, krvavia nám duše. Definujú priestor a tú vraj skutočnosť v ktorej naoko žijeme. Strácam sa v nich, nemám na výber...

Všetko je v slovách. Označujeme nimi svet do ktorého sme sa narodili. Svet sú slová a slová sú našim svetom. Určujeme nimi hranice, spájame a rozdeľujeme ľudí, kradneme nimi cudzím sny a vytvárame nádeje že nám niekto skutočne patrí a rozumie. Cez ne filtrujeme samotu. Napĺňame ju zvukom a označujeme životom. Prebíjame ticho, ktoré nás obklopuje a nazývame ho zmyslom a poslaním. Posraní... kričíme že nás nemá kto prebaliť. Stále sme tými deťmi, ktorými sme sa kedysi dávno narodili.

...Kričíme a budeme kričať a kopať nohami dokonca...