Dni

Dni plynú, jeden po druhom ako korálky na lacnej bižutérii. Držím ich opatrne, aby som ich náhodou, neopatrným pohybom neroztrhol. Do ich vnútra sa vkradla krehkosť podobná porcelánu. Opatrne sa ich dotýkam a bojím sa, že ich pri svojom šťastí rozbijem. Prestal som rozprávať aby som zvukom neporušil ich krehkú štruktúru. Pozerám na nich z diaľky, z bezpečného úkrytu v ktorom som zalezený. Na jednotlivé dni, ktoré ma míňajú s ľahkosťou sladkých sedemnástok, pozerám so smútkom a s nádejou že mi venujú svoj panenský pohľad. Že z rumencom v tvári sklopia oči a nevedomo začnú rátať kroky ktoré nás delia. Keď pôjdu okolo pocítim ich vôňu a teplo, ktoré so svojou mladosťou prinesú. S bezstarostným smiechom dnešok pošepne čosi povedľa kráčajúcemu zajtrajšku, ktorý sa usmeje a so ženskou nežnosťou privinie k sebe tmavý včerajšok, ktorý z nimi o čosi viac zaostával. V ušiach mi bude doznievať ich zvonivý smiech a v mojej hlave sa rozbehnú tisícky snov a nevypovedaných vyznaní. Budem za odchádzajúcimi pozerať, neokrôchane sledovať samičie vlnenie ich bokov ktoré sú stvorené z hodín môjho odriekania. Postupne sa začnú strácať, v mysli mi ostane len zvuk rozpúšťania vlasov a letmý pocit slobody, ktorú tie tri v momente ich uvoľnenia pocítia. Budú sa ďalej rozprávať a zvádzať svojou nevinnosťou iného, ktorý sa pri nich v nemom úžase pristaví. Ich cesta je jasná. Diaľnica dní, ktorými s istotou času smerujú k večnosti. Dni ostanú stále mladé, s jemnou zmyselnosťou, ktorú začínajú tušiť v pohľadoch opustených.
Ostal som sám. Stojím na kraji cesty, ktorý ostatní nazývajú životom. Prešľapujem a kreslím do prachu spomienok špičkou nohy podivné obrazce. Vzápätí ich pätou zmažem a začnem kresliť iné. Prestupujem na mieste a pozerám do diaľky s nádejou že zazriem niečo, čo ma vyruší z mojej bezmyšlienkovej činnosti. Smiech uplynulých dní pomaly doznieva a opäť ma obklopí ticho na ktoré si začínam pomaly zvykať. Dni, ktoré prežívam plynú iba tak, ledabolo, zo dna na dno. Hmatám, aby som sa mohol odraziť a začať stúpať, no dni sú vo svojom plynutí hlboké a nepoznajú hranicu. Dlávia ma svojou večnosťou, istotou noci a prísľubom že ma zajtra šok opäť pristihne nepripraveného. A tak sa im len oddávam, nechám sa zahltiť časom, ktorý plynie ako dni ktoré už nikdy nebudem môcť vrátiť. Svet žije zo dní ktoré prežili iní a ja mu sekundujem a rátam tie, ktoré ma míňajú...

Hodina matematiky

Posledné dni sú rovné pocitu, ako keď stratíte niečo k čomu ste časom privykli. Zvykli ste cítiť za dvoch, a teraz odmocňujete. Odrátavate od nekonečna v ktoré ste raz dávno verili. Každým číslom sa budem blížiť k nule. A potom hop ho do záporu. Jedno kontinuum reality. Klad sa zmení v zápor, čiarka nahradí prázdno ktoré bolo kedysi kladom. Výmena miest, zmena rolí. Nula celá nula nič. Prvočíslo stratené vo svete veľkých násobkov eg. Priestor ktorý vypĺňam s pocitom že tam nepatrím. Som navyše. Som zbytok vo výpočte. Hodnota, ktorá sa pri celom čísle zabudne a ostane pod čiarou. Ostane na okraji, v prítomnosti čísiel ktoré znamenajú a sú súčasťou algoritmu. No správny postup sa niekde vždy zachová.

Rovnica bude mať na konci riešenie, no skúška správnosti bude platiť až na úplnom konci. No kým sa k nemu dostanem, budem musieť ešte chvíľu vydržať. Počítať a veriť že sa na konci nezmýlim a výsledok ktorý s definitívou napíšem bude správny.Rátanie mi nikdy nešlo. Väčšinou sa splaším a dám alebo uberiem viac ako je treba. Nemám v číslach cit a nechcem sa už opravovať. Som už unavený zo všetkých tých čísiel naokolo.

V škrtanie raz napísaného neverím. To čo má byť je a dodatočné opravy do úvahy neprichádzajú. Vždy sa nájde nejaký príklad, ktorý nezvládnem, chyby urobím väčšinou už v prvých krokoch. Zabudnem zadanie alebo spravím zlý zápis. Neviem čo je bod A a už vôbec čo je bod B. Konečný výsledok sa väčšinou dozviem od druhých, ktorí na konci vedia lepšie počítať. O jeho správnosti nerozhodujem. Ostáva mi teda len veriť, že číslo na mojom konci nebude záporné...

Svätenie jari

To svetlo ktoré sa odrazu objavilo za oknom ma na chvíľu, priznám sa, celkom vydesilo. Keď žijete dlho v tme, na každý prichádzajúci lúč sa pozeráte nedôverčivo. Prediera sa cez opar, ktorý okolo mňa za posledné mesiace poriadne zhustol. Dal by sa krájať nožom. Najlepšie tupým, aby to viac bolelo. Keď niečo cítiť tak všetko. Keď všetko tak potom poriadne a na doraz. Bez stredu, žiadna zlatá cesta. Len jasne odlíšené okraje. Ostré hranice života, v ktorých by sa duša cítila aspoň na chvíľu doma.
Lúč sa hanbí za svetlo, ktoré so sebou priniesol. Skromnosť ktorú so sebou priniesol poznám a rozumiem jej. Prediera sa nesmelo ako milenec cez prvé, hrubé vrstvy oblečenia.Nevie či smie a preto čaká a hreje len na diaľku. Studeným teplom spoza okna, ktoré je stále ešte zatvorené. Napriek skôr rodiacemu sa svetlu, vonku stále prevláda chlad a potreba úkrytu na opačnom konci aj naďalej ostáva. Svetlo ktoré sa rodí, nepreniká, ostáva a ledabolo sa opiera o okenný rám.Dáva si na čas. Upozorňuje na svoju prítomnosť, no nesúri a nebúcha päsťou aby sa dostalo do vnútra. Nevie to, len vyčkáva a nežne hladí svojimi prstami hladký sklenený povrch. Mazná sa s ním a predstavuje si čo je za ním. Dve strany oddelené tenkou vrstvou skla. Dve strany, z ktorých každá sníva o tom čo je na druhom konci. Každá spriada sny, ktoré sa rozbijú náhlym otvorením okna. Takto akosi sa vo mne rodí jar...

Fight club

Vzdávam sa. Dvíham ruky k nebu a prosím Boha o pomoc. Kľačiac na kolenách cítim tvrdosť zeme a pod nohami cítim lepkavú krv porazených. Na čele cítim pot, stekajúci v tenkých pramienkoch kdesi dolu.Mieša sa s krvou na zemi a uzatvára tak kruh. Krvi a potu. Tak príznačný pre život a kľačanie na kolenách. Prosiac. Prozak. A tak.
Dlho nevydržím. Žačnem sa šmýkať a svaly začnú ochabovať. Tonus je sviňa. Nepustí. Viem, že raz začnem klesať a spadnem zase raz o čosi nižšie. Nemôžem povoliť. Treba držať. Silou vôle napínať svaly a láskou dušu ktorá drží len tak tak. Tik tak.
Srdce, ktoré vyťukáva čas bytia. Bytosti, ktorá kráča potme v rytme tlkotu. Riadim sa zvukom, zvykol som si nevidieť, zatvárať pred svetom oči a orientovať sa v priestore hmatom, sluchom a srdcom. Srdce začne zlyhávať ako prvé. Viem, že uši a ruky ho budú čochvíľa nasledovať. Orientácia sa postupne vytratí a ja budem cítiť bez zmyslu. Život ako prázdna čaša položená v prázdnej miestnosti v ktorej sa všetci tackáme.
Niekto sa k podstate dostane iba tak, bez rozmýšľania,nájde to čo považuje za šťastie. A tak sa jej bezostyšne zmocní a zhlboka sa napije. Iný o ňu zakopne pätou, iba tak. Pätou,ktorú zabudol na zemi. Ďalší začne vypočítavať rohy miestnosti alebo diabla, tvoriac teórie ktoré by ho dostali tam kam chce aby sa dostal. Niekto ostane stáť na mieste, šmátrajúc rukami okolo seba, necítiac nič čoho sa náhodou dotkne. Bez zmyslu točiac sa okolo vlastnej osi....Všetci sme spolu v jednej miestnosti z ktorej nikto nevie či naozaj vedú dvere von. Musíme sa v nej zrážať, stretávať, dotýkať a spoločne znášať úzkosť z uzavretého priestoru bytia...

Izba

Vraj si hľadáš byt. Kde by si spočinula. Odídená. Zanechaný. Som sám jedným bytom ktorý si stratila.Prázdnym. Bez nábytku. Cítim po prachu a novej farbe.Cudzie stopy tvoriace obrazce po povrchu duše ktorou prešli. Všetci zanechávame po sebe stopy na druhých.
Celý od štetca. Zababraná duša bez okien, ktoré zabudli umyť tí ktorí odchádzali ako poslední. Prázdne steny bez obrazov, len so stopami nechtov zarytých v rozkoši ktorá dávno medzi nami vyprchala. Pustota a priestor. Vôňa, ktorá kedysi patrila k telu. Duša ktorá odišla a je v inom priestore. Niekde, kam opäť nepatrím. Všetko sa vracia a ja nemám kam uniknúť. Som pustý s pocitom že sa všetci tí, ktorí otvoria znenazdajky dvere a prekvapia ma v tejto samote, odrazu stratia a čo možno najrýchlejšie zatvoria dokorán otvorené dvere. Prievan v duši, odnáša minulosť, spomienky a zároveň aj časť zo mňa samého.
Už nebudem tým čím som býval. Už Filip vravel že "pocity jak žiletky". Som rozrezaný, otvorená rana pocitov farbiaca prázdnu čerstvo vymaľovanú izbu bez okien a dverí. abstraktné obrazce na panensky nepoškvrnrných stenách. Deflorácia vnútra vonkajšou stratou. Podrezané nohy, ktoré sa učili stáť pevne na zemi. Aspoň o krok pred ostatnými. Spleť pocitov, klbko vynesené na svetlo božie. Uzol ktorý je tak ťažko rozťať...

Konečná

Koniec je vždy poznačený smútkom. Momentálne prevláda, istými rukami drží opraty môjho života a zdá sa,narozdiel odo mňa, že vie celkom presne kadiaľ bude viesť moja ďalšia cesta. Smútok má sklenený pohľad ožrana. Chladný ako hmla nad novembrovým ránom a čistý ako duša novonarodeného dieťaťa. V jeho pohľade sa zrkadlí celý môj uplynulý život.Odráža sa ako zapadajúce slnko na hladine horského jazera, ako rozbitý obraz na povrchu nepokojnej rieky. Osud hodil do mňa ďalší kameň a kedysi dokonalý obraz sa začal postupne rozbíjať. Smútok ma vlečie za sebou. Nepýta sa kam by som chcel ísť. Moje želania už nemajú v tomto svete miesto. Určuje postup, stanovuje pravidlá. Je neúnavný a nedá sa nijako prehovoriť. Môžem vysvetľovať, ťahať ho za rukáv, netrpezlivo ho poklepkávať po pleci, drgať mu do vychrtlého boku mojim slabým lakťom. Nenechá sa vyrušiť. Ťahá zo všetkých síl.

Keď sa mu do uší dostane ozvena mojich prosieb, naopak zrýchli a pridá na sile. Pomaly sa vzdaľujeme tomu čo bolo kedysi. Miesto, ktoré som kedysi považoval za svoj domov sa pomaly vytráca. Obrysy strácajú svoju pôvodnú ostrosť, tvár ktorá mi kedysi toľko sľubovala mizne v opare spomienok. S ubiehajúcou cestou bude postupne blednúť.

Mrazivý vietor môjmu sprievodcovi nevadí, zima ho neunavuje, naopak ho núti pridať do kroku. Zovrie pevnejšie opraty a ja musím chtiac-nechtiac držať krok zároveň s ním. Putá, ktorými som k smútku prikovaný sa mi zadierajú do duše, ktorú ťahá ako prvú. Vlečie ma so sebou ako špinavú handru, ako prasa na porážku. Krehnú mi v okolitom chlade prsty, strácam istotu a pozerám sa okolo či neuvidím niekoho kto by mi v mojom trápení pomohol. Okolitá krajina je však pustá. Prázdne, zamrznuté polia, stvrdnutá zem a ostré trsy rozličných druhov tráv.Únavou sa občas cestou potkýnam Trávim čas rozmýšľaním a z nudy obhrýzam putá, ktoré mi zväzujú unavenú a skrehnutú dušu. Neviem či preto lebo cítim hlad, alebo sa chcem z nich podvedomo vyslobodiť. Rozodieram si do krvi ďasná. Teplo krvi ktoré mi napĺňa ústna ostro kontrastuje s chladom okolitej krajiny.Bezmyšlienkovite prepletám nohami za smútkom, ktorý akoby ani nestrácal sily, ba naopak, získaval ich prostredníctvom mojej únavy a vyčerpania. Bolesť necítim. Iba chlad, ktorý zalieza do duše a pod nechty. Zrazený dych dokresľuje celkový kolorit pustatiny ktorou spoločne kráčame.
Silou-mocou sa snažím udržať pri vedomí, nechcem sa poddať narastajúcej únave. Snažím sa vydržať a pokúšam sa presvedčiť telo aby spolupracovalo aspoň trochu s mysľou, ktorá začína odchádzať.
Môj protivník má však sily za dvoch. Únavu nepozná, bolesť je mu cudzia. Vie len vliecť. Človeka, krajinu či dušu ktorú niekto po ceste životom stratil. Úlohu, ktorú mu neznámi zverili si zastáva nadmieru dobre. Síl má na rozdávanie, vysmieva sa mi a zároveň pripomína, že nemám už čo od života očakávať. Budem len súčasťou záprahu, volom, ktorý bude so svojim smútkom orať zmrznutú zem ľudí...

Začínam si ho vážiť. Možno pre silu ktorou disponuje tak nejak prirodzene. Nevystavuje ju na obdiv. Možno pre jeho vytrvalosť ktorá mi vždy chýbala. Možno sa časom staneme priateľmi...

Nechuť, útek a preklepy budú mojim ďalším osudom. Budem sa medzi nimi tackať v nepravidelných intervaloch, s podrezanými nohami s červenou čiarou a výčitkou, že som zase všetko posral. Spojené slová bez významu, vynechané hlásky, lásky a kropaje potu na chladnej tvári. Zaťaté päste, šuchot krídel, smrť za chrbátom a nabehnuté žily. Cerím zuby napadnuté paradentózou, smrdnutý ksicht bez napätia, hypotonický výraz tváre bez náznaku úsmevu. Kým nájdem chuť preťať tento bludný kruh, stratím silu ktorú som ako najväčšiu drahocennosť zbieral celé roky po kúskoch. Všetko sa kýve, nielen zuby ale aj môj svet, ktorý stojí posledné dni na veľmi vratkých nohách. Kývem sa a myslím že čoskoro vypadnem.Organizmus to pozná a odvrhne dopredu to, čo je choré, čo nepatrí, čo narúša endegénnu integritu. Zmiznem tak, ako už kedysi predtým. Tentokrát asi natrvalo.Čo bude...

...Asi. Skoro v každej mojej vete. A nielen v nich. Všade naokolo. Za všetkým a vo všetkom. ASI vypĺňa priestor, tvorí hmotu, formuje sa a vyráža dych. Určuje a diktuje. Tvrdý hlas, bez náznaku zľutovania.Tri hlásky sa stanú verdiktom večnosti.
No Asi sa asi príliš dlho nezdrží, vystrieda ho nič, ktoré preberie vládu a začne hrať prvé husle. Spoja sa v intímnom, chvíľkovom zblížení, ktoré tí druhí nazvú súčasťou živého...
Slovám sa už nikdy nevyhnem. Obmedzujú, určujú hranice, obdierajú pocity, krvavia nám duše. Definujú priestor a tú vraj skutočnosť v ktorej naoko žijeme. Strácam sa v nich, nemám na výber...

Všetko je v slovách. Označujeme nimi svet do ktorého sme sa narodili. Svet sú slová a slová sú našim svetom. Určujeme nimi hranice, spájame a rozdeľujeme ľudí, kradneme nimi cudzím sny a vytvárame nádeje že nám niekto skutočne patrí a rozumie. Cez ne filtrujeme samotu. Napĺňame ju zvukom a označujeme životom. Prebíjame ticho, ktoré nás obklopuje a nazývame ho zmyslom a poslaním. Posraní... kričíme že nás nemá kto prebaliť. Stále sme tými deťmi, ktorými sme sa kedysi dávno narodili.

...Kričíme a budeme kričať a kopať nohami dokonca...