Svätenie jari

To svetlo ktoré sa odrazu objavilo za oknom ma na chvíľu, priznám sa, celkom vydesilo. Keď žijete dlho v tme, na každý prichádzajúci lúč sa pozeráte nedôverčivo. Prediera sa cez opar, ktorý okolo mňa za posledné mesiace poriadne zhustol. Dal by sa krájať nožom. Najlepšie tupým, aby to viac bolelo. Keď niečo cítiť tak všetko. Keď všetko tak potom poriadne a na doraz. Bez stredu, žiadna zlatá cesta. Len jasne odlíšené okraje. Ostré hranice života, v ktorých by sa duša cítila aspoň na chvíľu doma.
Lúč sa hanbí za svetlo, ktoré so sebou priniesol. Skromnosť ktorú so sebou priniesol poznám a rozumiem jej. Prediera sa nesmelo ako milenec cez prvé, hrubé vrstvy oblečenia.Nevie či smie a preto čaká a hreje len na diaľku. Studeným teplom spoza okna, ktoré je stále ešte zatvorené. Napriek skôr rodiacemu sa svetlu, vonku stále prevláda chlad a potreba úkrytu na opačnom konci aj naďalej ostáva. Svetlo ktoré sa rodí, nepreniká, ostáva a ledabolo sa opiera o okenný rám.Dáva si na čas. Upozorňuje na svoju prítomnosť, no nesúri a nebúcha päsťou aby sa dostalo do vnútra. Nevie to, len vyčkáva a nežne hladí svojimi prstami hladký sklenený povrch. Mazná sa s ním a predstavuje si čo je za ním. Dve strany oddelené tenkou vrstvou skla. Dve strany, z ktorých každá sníva o tom čo je na druhom konci. Každá spriada sny, ktoré sa rozbijú náhlym otvorením okna. Takto akosi sa vo mne rodí jar...