Izba

Vraj si hľadáš byt. Kde by si spočinula. Odídená. Zanechaný. Som sám jedným bytom ktorý si stratila.Prázdnym. Bez nábytku. Cítim po prachu a novej farbe.Cudzie stopy tvoriace obrazce po povrchu duše ktorou prešli. Všetci zanechávame po sebe stopy na druhých.
Celý od štetca. Zababraná duša bez okien, ktoré zabudli umyť tí ktorí odchádzali ako poslední. Prázdne steny bez obrazov, len so stopami nechtov zarytých v rozkoši ktorá dávno medzi nami vyprchala. Pustota a priestor. Vôňa, ktorá kedysi patrila k telu. Duša ktorá odišla a je v inom priestore. Niekde, kam opäť nepatrím. Všetko sa vracia a ja nemám kam uniknúť. Som pustý s pocitom že sa všetci tí, ktorí otvoria znenazdajky dvere a prekvapia ma v tejto samote, odrazu stratia a čo možno najrýchlejšie zatvoria dokorán otvorené dvere. Prievan v duši, odnáša minulosť, spomienky a zároveň aj časť zo mňa samého.
Už nebudem tým čím som býval. Už Filip vravel že "pocity jak žiletky". Som rozrezaný, otvorená rana pocitov farbiaca prázdnu čerstvo vymaľovanú izbu bez okien a dverí. abstraktné obrazce na panensky nepoškvrnrných stenách. Deflorácia vnútra vonkajšou stratou. Podrezané nohy, ktoré sa učili stáť pevne na zemi. Aspoň o krok pred ostatnými. Spleť pocitov, klbko vynesené na svetlo božie. Uzol ktorý je tak ťažko rozťať...