Spirit of Eden

Hranice ticha. Experimentovanie s ním. Ľudský hlas ako nástroj. Ticho ako spôsob vyjadrenia emócií. A veta ktorá mi bude v duši znieť nadobro :

"Before you play two notes learn how to play one note - and don't play one note unless you've got a reason to play it." - Mark Hollis (1998)

Veta ktorá sa zdaľeka netýka len hudby. Predstavuje pre mňa metaforu zodpovednosti, viery a rozhodnutia robiť v živote len to čo má skutočný zmysel (aj keď je to asi pre človeka príliš ťažké) a nerozptyľovať myseľ zbytočným. Zároveň je však aj popretím balastu a tónov ktoré v našich životoch nemajú čo robiť.Ich definitívne a radikálne vylúčenie z našich životov. Hudobné vyjadrenie pokory pred životom.Učenie sa byť dobrým a sprevádzať druhých na ceste. Prísne, až starozákonné, bez súcitu s chybami a slabosťami. Žiadne náboženstvo, len viera že možno raz bude lepšie.

Zabudnutý a nedocenený hlas jednej generácie, človek ktorý niesol na pleciach celý svet. Tak si ho predstavujem. Potkýnajúc sa na ceste, ktorej koniec už dopredu vidí. Vždy keď počúvam Talk Talk vtrhne mi do duše ticho. Zbúra moje ego a vnesie do mňa pokoj, nádej a vedomie že po daždi sa na nás vyškerí zubaté slnko, ktoré síce príliš hriať nebude, no aspoň zohreje naše skrehnuté kosti a dá silu čeliť ďalším chladným dňom ktoré určite prídu.

Po komerčnej samovražde, ktorú Talk Talk spáchali vydaním dvoch albumov, Mark mizne kdesi v Afrike. Na chvíľu síce dá o sebe znať eponymným albumom, no potom sa stratí nadobro...

"Heaven bless you in your calm
My gentle friend
Heaven bless you..."
(Inheritance, 1988)