Ani neviem ako som sa sem dostal.Chcel som zabiť čas, nespavosť, pocit pustoty a strachu ktorý na mňa v týchto nočných hodinách ustavične dobiedza. Precvičiť si pravopis, prevetrať myseľ, ponoriť sa do seba, zaplávať si myšlienkami namiesto bazéna ktorý síce osvieži viac, no nedá sa v ňom nájsť to čo v hlave. Hoci aj v ňom sú niekedy poriadne sračky. Možno som sa len chcel utopiť v tichu, utiecť od hluku ktorý dobiedza rovnako nástojčivo ako strach a pustota.Cítiť ako sa postupne topím... Utiecť pred sebou do svetla monitoru a skryť sa nachvíľu do fontov, vyskúšať novú identitu a zároveň veriť že sa sem nikto nedostane. Naivné.Chcem vyskúšať ako vyzerajú slová bez toho aby zneli. Slová v tichu a tme požieranej monitorom. Žiadna virtuálna psychoterapia. Nepotrebujem sa spovedať, nepotrebujem sa vyznávať, nepotrebujem opisovať môj život. V podstate nie je ani čo.Nijaký nemám. Takmer nežijem, skôr prežívam a zabíjam čas.
Bude to asi naozaj hlavný dôvod prečo som tu. Nový rozmer, nový priestor, príležitosť vyskúšať ako rýchle bude umierať čas po cielených zásahoch projektilov z klávesnice. Aj keď môj priestor je vymedzený celkom jasne štyrmi stenami. Niet úniku. Hoci možno práve teraz sa o to snažím. Ďalší dôvod prečo som tu.Únik. Sám to však nemôžem tvrdiť s určitosťou, keďže je moja identita nejasná. Nevadí, vyskúšam a uvidím. Keď sa mi nebude páčiť tak odídem. Nebudem brať ohľad na ostatných a v tichosti sa vyparím.
Toto mi ide celkom dobre.V posledných dňoch sa dokonca občas pristihnem, ako majiteľ domu zlodeja, pri predstave že som pre ostatných neviditeľný. Niekedy tomu uverím a skúšam to otestovať v reálnych podmienkach.Empiricky uvažujem a skúšam prechádzať cez ľudí ktorých stretnem na ulici. Väčšinou sa zrážame. Prekvapuje ma to, lebo vždy pred zrážkou som presvedčený že prejdem cez nich a nič si nevšimnú.Upravia si ledabolo ramienko na šatách, pozrú na hodinky, prihladia lem sukne, pridržia okuliare ktoré majú na očiach...pridajú do kroku. Vyzerajú tak že nič necítia. Prázdne pohľady, monotónna chôdza, automatické pohyby, stroj ktorý ráno naštartovali a večer ho niekto vypne. Náraz ich však okamžite vytrhne. Cítim to a predpokladám, z nádavok a ich viac či menej zručných vyhýbacích manévrov na poslednú chvíľu, že aj oni. Záleží od miesta nárazu a intenzity.Možností je nespočet.
Tu mi miznutie hádam pôjde lepšie. Nemám sa tu s kým zraziť. Virtuálny priestor je prázdny. Čerstvý, trocha redší vzduch. Eventuálnej možnosti zrážky sa tu dá dopredu vyhnúť. Nakoniec sa možno aj tak vymažem. Elegantné riešenie. V mojom prípade veľmi pravdepodobné. Pošlem sa tam odkiaľ som prišiel. Od nikiaľ nikam. Uvidím, možno sa na chvíľu predsa len zdržím...
8 komentárov:
"opisovať môj život. V podstate nie je ani čo.Nijaký nemám. Takmer nežijem,.." mozno takto nejak som sa citil vtedy, ked som urobil, co si mi vytkol na mojom blogu. Mas pravdu. Ale uz je to ine, prisla zmena. Mozno aj tebe sa zmeni. Tym ze sem nieco pisem, som nuteny rozmyslat o tom. Keby ze len tak v duchu, tak to nedotiahnem. Tak sa drz, chlape!
motýľ: ty si všade, alebo čo :)) ďakujem, a zároveň gratulujem k historicky prvému príspevku :)) V podstate naozaj neviem ako som sem zablúdil.A dúfam že bude tak ako píšeš :) dík
tie slova maju zvuk... vzdy ked ich niekto cita, zneju v jeho hlave... mozno nie tak ako zneli ked si ich pisal ale predsa...
cokolvek tu hladas, drzim place nech to najdes. (mala osobna prosba - viac enteruj pls) :)
kamikatze : ďakujem,zakaždým znejú ináč....
v budúcnosti budem ENTER využívať hojnejšie, sľubujem, dík za radu :)
virtualny priestor nie je prazdny. ludia sa tu stretvajau, dotykaju a niekedy aj zrazaju. a dokonca velmi bolestne. a niekedy aj utekaju, ako ty pred realitou. vela stastia.
ella : máš pravdu, je prázdy len naoko.Niekedy aj zrážky môžu posunúť dopredu...
a hlavne - ľudia sa tu ptretvarujú...
germa: ľudia sa pretvarujú skoro všade...sad but true :(
Zverejnenie komentára