Všade je pokoj, svet usína, len vo mne pokoj miesto nemá a spánok je dnes opäť v nedohľadne. Strácam sa v tme, zvuky naoko ustali, mesto stiahlo chvost aby ráno opäť nemilosrdne vycerilo svoje zuby. Zatiaľ si ich brúsi. Neónovým šmirgľom svetiel nočných barov, dopitých pohárov v ktorých vyprchávajú viny tých, ktorí cez deň zhrešili. Zrkadlia sa v prázdnych fľašiach, v čoraz sklenenejších pohľadoch účinkujúcich, v rukách ktoré hľadajú úkryt v cudzích náručiach,v cudzích pohľadoch okoloidúcich.Brúsi ich pomaly a dôkladne.Každou minútou naberajú na ostrosti.Postupne stiera hrany medzi uplynulým dňom a onedlho sa začínajúcim ránom.Vyrovnáva dlhy ktoré cez deň nabehli na účet.Zajtra sa začnú rátať od začiatku.
Naokolo sa mihocú svetlá áut, ktoré kreslia fantastické obrazce po okolitých budovách.Horizont lemujú svetlá mesta ktoré nikdy nespí. Roja sa tiene. Počuť klepot podpätkov ktoré rytmicky upozorňujú na končiacu sa mladosť kráčajúcej. V diaľke zaskučí pes, počuť podgurážené výkriky mužov ktorí si dokazujú že ešte stále vládzu žiť.Noci som sa vždy bál.Na druhej strane ma však priťahovala. Ako dieťa som spánok považoval za stratu drahocenného času, ktorý mal byť venovaný kamarátom a hrám. Teraz by som za neho dal čokoľvek. V detstve bola noc pre mňa strachom, že sa ráno nezobudím.Obavou, že sa zrazu ocitnem niekde kde to vôbec nepoznám...
Na strome bdie ďalší nespavec. Pouličná lampa mu pripomína slnko, ktoré nikdy nezapadá a svojim svetlom mu nahovára ďalšiu zo svojich mnohých ilúzií. Insomniakálne spoločenstvo sa pomaly rozrastá.Náhle cítim podivnú spätosť s tým tvorom ktorý spieva uprostred noci, dobrovoľne sa oberá o spánok,namáha si svoj slabý, vtáčí hlas a dáva tomuto svetu spev v momente kedy o neho nikto nestojí...
Do izby vniká svieži nočný vzduch.Ticho je priam hmatateľné, cítim ho. Hladí ma chladnými rukami a šepká, že dnes v noci pred ním neutečiem. Dnes naozaj nemám šancu. Cítim že dnes opäť nezaspím. Noci ako táto prinášajú so sebou príchuť niečoho definitívneho.Pocit večnosti. Nahoty a zraniteľnosti. Obnaženia duše, ktorá nevie oddychovať. Bdie, hoci telo by sa rado oddalo spánku ktorý nie a nie prísť. Noc je milosrdná k pútnikom a opusteným, no ku mne taká nie je.
Prehovorí, vraj je prísny rodič, ktorý pre svoje dieťa chce len to najlepšie. Oponujem jej tým, že som sirota, nemám rodičov, obaja odišli kým som ešte spal. So sebou mi zobrali detstvo,spánok a doteraz som nenašiel nikoho kto by mi ich pomohol nájsť. Nevzdáva to, zrazu ma chce adoptovať.Tvrdí, že bude dobrou pestúnkou, dá mi všetko po čom túžim,vraj už nebudem nikdy v noci sám.Vraj konečne budem vedieť aké to je byť v niekom úplne a celkom nadoraz...Priznávam že tento pocit nepoznám.
No na druhej strane sa bránim a upozorňujem ju, že som dospelý, môžem teda rozhodovať za seba. Snažím sa ju presvedčiť že to naozaj viem, a už nepotrebujem cudziu pomoc. Na chvíľu tomu naozaj uverím.Nechcem byť jej súčasťou. Smeje sa mi a ja pomaly, váhavo ďakujem za prejavený záujem.Mám pocit že sa červená. Rozhodne som však nikdy nevedel nikoho jednoznačne odmietnuť...
Musím počkať kým sa začne brieždiť. Nebudem ju musieť odmietnuť, a zároveň si ma nebude môcť adoptovať...Mám plán, dúfam že vydržím do rána.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
4 komentáre:
len vydrž do rána, oplatí sa...krásne sa to čítalo
germa: vydržal som :)
skvele opisy...
ake bolo rano?
arwen: ďakujem :), veľmi príjemné,ako každý začiatok niečoho nového...
Zverejnenie komentára