Mestom

Nepoznám väčší pocit osamelosti ako blúdiť prázdnymi ulicami v nedeľu ráno. Mesto ešte spí, ľudia ešte stále krotia svoje sny a ulice sa spamätávajú z predchádzajúcej noci. Po dlažbe sa povaľujú jej zostatky ktoré vo mne vzbudzujú rovnaký pocit ako keď z predmestia odíde cirkus. Karneval sa skončil, zvláštna melanchólia, ktorá sa najviac odráža v očiach detí, nahradila miesta kde kedysi stáli šiatre, vozy, stánky s cukrovou vatou a klauni ktorí predávali farebné balóny a papierové ruže.

Celé mesto, ktorým sa tak rád prechádzam, obklopuje podobná vôňa odchádzania. Na prázdnych lavičkách cítim teplo tiel ktoré tam ešte prednedávnom sedeli.Ich kovové ošarpané kostry sa lesknú do prebúdzajúceho slnka a okolité stromy akoby držali stráž nad svetom ktorý bol minulú noc dlho hore. Akoby celé mesto bolo v nedeľu ráno po opici. Bojí sa otvoriť oči, aby mu svetlo príliš rýchlo nepripomenulo že včera to s hýrením o čosi viac prehnalo. Šetrí dychom a kamennými základmi budov hľadá oporu pred závraťou ktorú spôsobila posledná dehydratácia. Mesto ako jeden živý organizmus, ktorého srdce bije, po prebdetej noci o čosi pokojnejšie. Sklonené vetvy stromov kladú studené obklady na slepé oči sôch svätcov, ktoré sú ubolené žiaľom pri pohľade na mladých milencov, ktorí im len pred pár hodinami sedeli pri nohách a rozprávali o svete v ktorom raz budú spoločne žiť.

Po zemi sa povaľujú zbytky jedla, zvratky a nedopité plastové poháre po okrajoch ktorých blúdia ospalé osy,poskladané slnečníky odpočívajú opreté o steny chladných budov. Okenice sú zatvorené, chránia sny tých vo vnútri, pred nástojčivým svetlom ktoré im chce vykradnúť obsah viečok a vniknúť im do duší. Sviečky pochodní lemujúcich kolonádu spomínajú na svetlo, ktoré osvetľovalo tváre a myšlienky štamgastov klátiacich sa nad tým už určite posledným.Chlad stien aspoň nachvíľu prebral vládu nad žiarou letného slnka. Spoločne vytvárajú zvláštnu vôňu, ktorá mi spoločne s vôňou pečených rýb a čerstvo načapovaného piva najviac pripomína bezstarostnosť leta.

Svet sa ráno ešte nelepí na podrážky sandál. Príjemne chladí a osviežuje. Je novorodencom, bytosťou ktorá prišla na svet a usmieva sa. Bezstarostným stvorením ,ktoré dôveruje okoliu a verí v jeho pomoc. No postupne ako teplota rastie, všetko sa zmení, zneistie, začne pochybovať a uzatvárať sa do seba, vytvorí si okolo seba stenu,kvôli ktorej bude osamelý, zabudne milovať. Poludňajšia horúčava prehreje steny budov, vsiakne sa do betónu a navečer začne sálať späť. Paralela so životom človeka. Ráno verí, na poludnie mu horúčava zatemní myseľ a večer, na sklonku bytia bude ostatným vracať svoju nahromadenú zlobu.

V takýchto okamihoch mesto akoby zomrelo a ja mám pocit že presne takto musí vyzerať koniec sveta. V tom momente budeme cítiť akoby sme pomaly prechádzali prázdnym mestom, ktorého história sa prepadla do nenávratna.Budúcnosť razom stratí svoj význam. Pocit samoty a chladu nám vymaže spomienky a uvidíme svoj život ako záblesk, ktorý sa nám mihne pred očami. Svetlo ktoré uvidíme na konci sa bude podobať poludňajšiemu slnku ktoré sa zrazu vynorí nad strechami budov a prudko nám vrazí do našich vyhasínajúcich očí.

Blúdim prázdnym mestom, stretávam len nevyspatú upratovaciu čatu, ktorá sa snaží prinavrátiť mestu stratený imidž. Z ulíc starostlivo odpratávajú noc. Som posledným človekom na zemi, ostatní zmizli za niečím lepším. Drobné stánky a butiky lemujúce staré budovy sťa čipky na spodnom prádle žien, akoby ani neexistovali. Preč je hluk ktorý okolo seba sústreďujú, zmes krokov, šuchotu peňazí a hlasov ktoré prišli zahnať hlad nakupovaním. Náhle stratili reč a keďže nemajú čo povedať mlčia a hľadajú prvú obeť ktorá k nim náhodou zablúdi. Rieka ponad ktorú prechádzam akoby tiekla o čosi pomalšie ako obyčajne. Je vyčerpaná po uplynulej noci, ktorá ju oslepovala žiarou tisícich svetiel. Hojí si zranený povrch, zjazvený brázdami ktoré vytvorili turbíny lodí. Čoskoro prídem domov...