Bez názvu

Je ťažké udržať sa v hre. Nevypadnúť a nestratiť niť. Mať vždy zásobu slov ktoré ako mince rozhádžem po okolí dúfajúc že ich niekto niekedy zodvihne. Mať tak múzu ktorá kope častejšie a vždy zasiahne. Tá moja sa fláka niekde po noci, postupne stráca sny a chodí o palici. Škerí sa a ukazuje mi vztýčený prostredník. Rehoce sa, škriabe sa na hrbe ktorý jej trčí z chrbta, hrozí mi palicou a necháva ma permanentne v štichu. Beštia. Nie a nie trafiť tam kam má. Asi slepne a terč si dopredu vyhmatáva a ja sa jej dotykom permanentne vyhýbam.Cítim jej kostnaté ruky ktoré mi blúdia po tele, dych ktorý sa jej obchytkávaním zrýchľuje.Slintá a oblizuje sa. Je inkontinentná, perverzná dôchodkyňa, xantypa na podpore. Berie mi slová, žerie inšpiráciu, témy sú v ťahu.Nedáva, kradne mi ich. Bezostyšne ich vkladá do veľkej koženej tašky ktorú má prehodenú cez plece a kŕčovite ju drží kachektickými hnátmi. Sú v nej sny ľudí ktorí stratili zmysel slov, inšpirácie a obrazy ktoré nám kedysi patrili. Predáva ich na čiernom trhu, kam chodia takí ako ona, za lacný peniaz vkladá niemandom perly do ich čiernych plytkých duší.

Musím sa asi dokopať sám.Nemá ma už kto. Skúsim si ľahnúť a poriadne do seba nakopnúť. Otvorím si rany a nasypem do nich soľ,budem cítiť a tú bolesť dám na screen.

Zisťujem aké je ťažké slovami opisovať svet ktorý mi uniká pomedzi prsty. Opisovať niečo, čomu ani veľmi nerozumiem. Život ktorý ma tak nejak trpí. Je niekoho iného, kto sa na mňa díva zdiaľky. Je vždy o krok predo mnou. Snažím sa ho vždy dobehnúť, poklepať mu po pleci a povedať nech mi ho vráti a poprosiť ho, nech mi poradí ako mám s ním narábať. Akoby písal za mňa niekto iný. Niekto kto sa začína učiť abecedu a slová ktoré mu prichádzajú na um vždy meškajú.

Skladačka nefunguje, mozaika sa rozpadá, mažem, prepisujem, dopĺňam, nechávam tak. Kto chce písať musí žiť. Ja nežijem a preto tak ťažko hľadám slová pomocou ktorých sa možno druhýkrát narodím. Som zaseknutý ako platňa ktorej stále preskakuje. Trepem dve na tri o štvrť na dvanásť. Som chlpatá deka, z ktorej vypadávajú slová s frekvenciou ktorá je mi na smiech. Nemám námety, chodím vždy rovnakými cestami, skrývam sa pred ľuďmi a chodím vždy po tých istých schodoch.Otváram vždy tie isté dvere. Jednotvárnosť, nuda a stereotyp.

Musím sa začať znovu učiť chodiť, pozerať na svet s vytreštenými očami dieťaťa, ktoré habká v tme a hľadá ruku ktorej by sa chytilo. Lenže ani svet už nie je tým čím býval.Je žeravý.Pomaly sa topí.A ja som od tej horúčavy oslepol. Som vo svete ktorý je príliš žeravý, príliš explicitný, všetko je na dosah, vo svete v ktorom už neexistujú tajomstvá, ktoré by stimulovali môj zrak.Všetci už všetko videli, všetko sa iba opakuje, všetko už tu raz bolo, chodíme v kruhu, naháňame vlastný chvost ako psy ktoré si po nociach lížu rany a pri adekvátnom stimule začnú slintať, značkujeme si terén, lezieme na cudzie samice, je nám to jedno na ktoré. Je potrebné pomenovávať veci tak ako sú, na plnú hubu vykričať svetu ktorý sa bez nás zaobíde že na neho serieme, že je nám ukradnutý keď je taký slaboch že na sebe dopustil to ako vyzerá.Že strpí ľudí ktorí sa mu tmolia pod nohami. Že po nich nešliape, dlávi len niektorých svojou ťarchou, kladie im na plecia bremená a pod nohy hádže polená.Je rovnaký ako tá stará baba čo mi kradne sny, aj svet je starý slizák ktorý necháva za sebou lepkavú stopu bolesti...Ideme po nej, vetríme vo vzduchu a sledujeme ju.Bezpečne nás vedie, neschádzame z nej. Bojíme sa blúdenia a nového. Lesa ktorý nepoznáme a v ktorom sa môžeme stratiť. Cesta nie je, ani nikdy nebola. Potkýname sa o seba, narážame do druhých, sme slepci ktorých oslepila žiara toľkokrát sľubovaného slnka...