Hodina matematiky

Posledné dni sú rovné pocitu, ako keď stratíte niečo k čomu ste časom privykli. Zvykli ste cítiť za dvoch, a teraz odmocňujete. Odrátavate od nekonečna v ktoré ste raz dávno verili. Každým číslom sa budem blížiť k nule. A potom hop ho do záporu. Jedno kontinuum reality. Klad sa zmení v zápor, čiarka nahradí prázdno ktoré bolo kedysi kladom. Výmena miest, zmena rolí. Nula celá nula nič. Prvočíslo stratené vo svete veľkých násobkov eg. Priestor ktorý vypĺňam s pocitom že tam nepatrím. Som navyše. Som zbytok vo výpočte. Hodnota, ktorá sa pri celom čísle zabudne a ostane pod čiarou. Ostane na okraji, v prítomnosti čísiel ktoré znamenajú a sú súčasťou algoritmu. No správny postup sa niekde vždy zachová.

Rovnica bude mať na konci riešenie, no skúška správnosti bude platiť až na úplnom konci. No kým sa k nemu dostanem, budem musieť ešte chvíľu vydržať. Počítať a veriť že sa na konci nezmýlim a výsledok ktorý s definitívou napíšem bude správny.Rátanie mi nikdy nešlo. Väčšinou sa splaším a dám alebo uberiem viac ako je treba. Nemám v číslach cit a nechcem sa už opravovať. Som už unavený zo všetkých tých čísiel naokolo.

V škrtanie raz napísaného neverím. To čo má byť je a dodatočné opravy do úvahy neprichádzajú. Vždy sa nájde nejaký príklad, ktorý nezvládnem, chyby urobím väčšinou už v prvých krokoch. Zabudnem zadanie alebo spravím zlý zápis. Neviem čo je bod A a už vôbec čo je bod B. Konečný výsledok sa väčšinou dozviem od druhých, ktorí na konci vedia lepšie počítať. O jeho správnosti nerozhodujem. Ostáva mi teda len veriť, že číslo na mojom konci nebude záporné...