Po čase (pracovný názov)

Návrat späť je vždy najjednoduchší po stopách ktoré sme zanechali po ceste tam. Skúsim sa pozerať pod nohy a možno, že cesta späť bude preto jednoduchšia. Toto je pokus o návrat tam, kde som raz dávno začal. Držte mi palce a svieťte mi na cestu...

Hranice

Každé z mojich rán sa začína cestou. Na rozdiel od tých ostatných, táto jediná má cieľ. Úsečka. Body, medzi ktorými sa pohybujem.
Ulice sú prázdne. Chodníky spomínajú na uplynulú noc a mesto, akoby mi v týchto krátkych chvíľach patrilo. Obklopuje ma ticho a pocit, že ma boh zabudol na svete vtedy, keď zachraňoval ostatných.

V to ráno, som na koľajniciach električky našiel drobného malého vtáčika. Možno drozda. Bol mŕtvy. Možno vypadol z hniezda, alebo ho zrazila rachotiaca červená kára. Olovo verzus perie. Kto má v tomto prípade navrch ? Váhy, pravdu v nijakom prípade neukážu... Je však zrejmé, že nikto zo živých nedokáže príliš dlho odolávať takejto sile.

Prítomnosť krehkého telíčka ostro kontrastovala so železným chladom okolitého sveta, ktorý tí druhí nazvali kedysi civilizáciou.. Akoby tam, do tohto priestoru, vymedzeného ľuďmi nepatril. Prišiel sem náhodou, a smrť ho zastihla v ten najneočakávanejší okamih. Okrem neho bolo na zemi pár spadnutých listov, ktoré celej scéne dodávali kolorit. V tej chvíli som na okamih vo vzduchu zacítil jeseň. Náhlivé prezliekanie období, strohé podania rúk a falošné úsmevy.

Celá existencia ľudí bola na chvíľu vyjadrená týmto ohraničeným priestorom. Svet určený pevne stanovenými hranicami. Oceľou kam perie nepatrí. Dve hranice, ktorých prienikom je smrť. Samota toho nevinného tvora, ostro korešpondovala s postupne sa prebúdzajúcim oceľovým mestom, plným vrajživota a falošnej nádeje, kde pokora pred krehkosťou peria dávno stratila význam. Sebavedomie prúdilo spoločne s chodcami pomedzi koľaje a ľudia, ktorí prechádzali z jednej strany ulice na druhú, skrehnuté vtáča náhlivo, bez povšimnutia prekračovali.

Zrazu mi ho prišlo ľúto. Žalostná smrť bezmocného tvora vo svete, v ktorom život, ten skutočný, nahradili lakte, egá a samota. A tak som ho zobral do rúk.Navzdory škrípaniu oceli. Naprotiveň chladu Sŕdc a chladnému životu Mesta.
Bol ľahučký ako pierka, ktoré pokrývali jeho útle krídla a nehybnú hruď. Zobáčik otvorený v nemom úžase nad mystériom smrti, ktoré nijakovsky nemohol vo svojej maličkej hlavičke pochopiť. Celého som ho skryl do dlane jednej ruky a odnášal som ho preč.

Preč od tých, ktorí na mňa tupo spoza strán dennej tlače zízali. Preč od ich prázdna, preč od miesta, ktoré som si nijako nevedel predstaviť ako miesto posledného spočinutia, tvora, ktorý raz žil a rozdával radosť. Nechcel som, aby ho o chvíľu našiel zriadenec mesta, vulgárny oranžový pouličný zametač, ktorý by ho s cigaretou v kútiku úst a šomraním zmietol na lopatu a šmaril ho do vreca, ku všetkej tej špine, ktorú sme po sebe uplynulú noc na svete zanechali. Nechcel som aby opäť vyhrali Tí Druhí...
Položil som ho pod strom do trávy, kúskom zlomeného konára som vyhĺbil jamku do ktorej som ho uložil. Prikryl som ho hlinou a trsmy vykopanej trávy.

Potom som sa vrátil naspäť. Do sveta, ktorý ma lačne prijal a v momente bezostyšne zdrapil svojimi hlučnými ramenami, ako osamelá milenka v momente prvého orgazmu. Opäť som bol bezbranný. Zavalený svetom, ktorému som už dávno prestal rozumieť, svetom v ktorom tvrdosť a ľadový chlad oceli čoraz častejšie a na hlavu poráža krehkosť obyčajného peria...

Cesta

Kráčal krajinou ktorá bola na okrajoch lemovaná stromami, ktoré ostro kontrastovali s jej pozadím. Chvejúci a meniaci sa vzduch. Roztrasený ako nohy iba predchvíľou narodeného žriebäťa. Napĺňala ho vôňa, ktorú si odjakživa spájal s detstvom. Korenistá chuť čerstvo pokosenej trávy, konského trusu a ľudského potu, ktorý sa medzi prvé dva pachy zamiesil iba tak ledabolo. Cítil zem, ktorá ubiehala pod nohami. Rozpačito, akoby náhodou sa končekmi prstov dotýkal stebiel tráv, hladil ich ako dávno stratenú ruku ženy. Hral sa s nimi, a z času na čas ich odtrhol a medzi prstami, pomocou nepatrného trenia uvoľnil silice, ktoré mu nástojčivo vnikli do nosa.

Išiel tak, ako keď človek kráča na popravu. Pomaly, bez náhlenia, z nohy na nohu, špičkami topánok odkopávajúc kamene, ktoré sa mu priplietli do cesty. Tá sa vinula, ako niť ktorú, niekto mocnejší navliekol a jej koniec náhlivo hodil do prázdna. Nevedel kam kráča, cítil len ťiaž a nástojčivosť slnka, ktoré sa mu otupne opieralo do vlasov. Cesta sa vinula do diaľky. Ako sivá potvora z prachu a bolestí tých, ktorí išli tadiaľto pred ním. Cítil ich vo vzduchu. Otázky, na ktoré im ktosi zabudol odpovedať. Vzduch naokolo bol ako tehotná žena, ktorá každú chvíľu porodí plnú priehršť vôní a darov, pre svet kde ich už dávno nikto nečaká. Stopy, ktorých súčasťou sa stával po ceste, tvorili na zemi obrazce a mapy svetov jednotlivých pocestných.


Okolitá krajina bola pustá, až na pár opustených domov v ktorých kedysi žili rovnako opustení ľudia. Ich základy sa pomaly začali prepadávať pod ťarchou smútku do pôdy, ktorá sa rozhodla pohltiť to čo sa nepodarilo. Niektoré z nich boli lemované plotmi, klátiacimi sa na stranu, ako starci vyzerajúci na priedomí nový deň. Psie búdy, opadané lístie v ktorých sa nedbanlivo prehŕňal vietor svojimi chladnými paprčami.

Spomenul si opäť na dotyk rúk, ktoré kedysi poznal. Striaslo ho. Nedeľný lenivý deň. Ticho, také aké určite raz bude na konci. Priložil si končeky prstov k nosu, požmolil ich a hlboko potiahol. Akoby sa prázdno, ktoré ho obklopovalo zrazu dostalo do jeho vnútra. Už dlho v ňom nemal nič, a preto ho náhla zmena, tak dôverne známeho stavu, vyrušila a prinútila ho pridať do kroku. Myslel si, že čas všetko napraví. Nenapravil nič. Všetko bolo rovnaké, nič sa nezmenilo. Svet, aký ho poznal doteraz...
...Reťaze, ktorým chýbali psy. Domy, ktorým chýbajú ľudia. Videl pred sebou iba cestu, po ktorej musí aj nadaľej kráčať sám, a kráčať tak aby sa nestratil....

Dni

Dni plynú, jeden po druhom ako korálky na lacnej bižutérii. Držím ich opatrne, aby som ich náhodou, neopatrným pohybom neroztrhol. Do ich vnútra sa vkradla krehkosť podobná porcelánu. Opatrne sa ich dotýkam a bojím sa, že ich pri svojom šťastí rozbijem. Prestal som rozprávať aby som zvukom neporušil ich krehkú štruktúru. Pozerám na nich z diaľky, z bezpečného úkrytu v ktorom som zalezený. Na jednotlivé dni, ktoré ma míňajú s ľahkosťou sladkých sedemnástok, pozerám so smútkom a s nádejou že mi venujú svoj panenský pohľad. Že z rumencom v tvári sklopia oči a nevedomo začnú rátať kroky ktoré nás delia. Keď pôjdu okolo pocítim ich vôňu a teplo, ktoré so svojou mladosťou prinesú. S bezstarostným smiechom dnešok pošepne čosi povedľa kráčajúcemu zajtrajšku, ktorý sa usmeje a so ženskou nežnosťou privinie k sebe tmavý včerajšok, ktorý z nimi o čosi viac zaostával. V ušiach mi bude doznievať ich zvonivý smiech a v mojej hlave sa rozbehnú tisícky snov a nevypovedaných vyznaní. Budem za odchádzajúcimi pozerať, neokrôchane sledovať samičie vlnenie ich bokov ktoré sú stvorené z hodín môjho odriekania. Postupne sa začnú strácať, v mysli mi ostane len zvuk rozpúšťania vlasov a letmý pocit slobody, ktorú tie tri v momente ich uvoľnenia pocítia. Budú sa ďalej rozprávať a zvádzať svojou nevinnosťou iného, ktorý sa pri nich v nemom úžase pristaví. Ich cesta je jasná. Diaľnica dní, ktorými s istotou času smerujú k večnosti. Dni ostanú stále mladé, s jemnou zmyselnosťou, ktorú začínajú tušiť v pohľadoch opustených.
Ostal som sám. Stojím na kraji cesty, ktorý ostatní nazývajú životom. Prešľapujem a kreslím do prachu spomienok špičkou nohy podivné obrazce. Vzápätí ich pätou zmažem a začnem kresliť iné. Prestupujem na mieste a pozerám do diaľky s nádejou že zazriem niečo, čo ma vyruší z mojej bezmyšlienkovej činnosti. Smiech uplynulých dní pomaly doznieva a opäť ma obklopí ticho na ktoré si začínam pomaly zvykať. Dni, ktoré prežívam plynú iba tak, ledabolo, zo dna na dno. Hmatám, aby som sa mohol odraziť a začať stúpať, no dni sú vo svojom plynutí hlboké a nepoznajú hranicu. Dlávia ma svojou večnosťou, istotou noci a prísľubom že ma zajtra šok opäť pristihne nepripraveného. A tak sa im len oddávam, nechám sa zahltiť časom, ktorý plynie ako dni ktoré už nikdy nebudem môcť vrátiť. Svet žije zo dní ktoré prežili iní a ja mu sekundujem a rátam tie, ktoré ma míňajú...

Hodina matematiky

Posledné dni sú rovné pocitu, ako keď stratíte niečo k čomu ste časom privykli. Zvykli ste cítiť za dvoch, a teraz odmocňujete. Odrátavate od nekonečna v ktoré ste raz dávno verili. Každým číslom sa budem blížiť k nule. A potom hop ho do záporu. Jedno kontinuum reality. Klad sa zmení v zápor, čiarka nahradí prázdno ktoré bolo kedysi kladom. Výmena miest, zmena rolí. Nula celá nula nič. Prvočíslo stratené vo svete veľkých násobkov eg. Priestor ktorý vypĺňam s pocitom že tam nepatrím. Som navyše. Som zbytok vo výpočte. Hodnota, ktorá sa pri celom čísle zabudne a ostane pod čiarou. Ostane na okraji, v prítomnosti čísiel ktoré znamenajú a sú súčasťou algoritmu. No správny postup sa niekde vždy zachová.

Rovnica bude mať na konci riešenie, no skúška správnosti bude platiť až na úplnom konci. No kým sa k nemu dostanem, budem musieť ešte chvíľu vydržať. Počítať a veriť že sa na konci nezmýlim a výsledok ktorý s definitívou napíšem bude správny.Rátanie mi nikdy nešlo. Väčšinou sa splaším a dám alebo uberiem viac ako je treba. Nemám v číslach cit a nechcem sa už opravovať. Som už unavený zo všetkých tých čísiel naokolo.

V škrtanie raz napísaného neverím. To čo má byť je a dodatočné opravy do úvahy neprichádzajú. Vždy sa nájde nejaký príklad, ktorý nezvládnem, chyby urobím väčšinou už v prvých krokoch. Zabudnem zadanie alebo spravím zlý zápis. Neviem čo je bod A a už vôbec čo je bod B. Konečný výsledok sa väčšinou dozviem od druhých, ktorí na konci vedia lepšie počítať. O jeho správnosti nerozhodujem. Ostáva mi teda len veriť, že číslo na mojom konci nebude záporné...

Svätenie jari

To svetlo ktoré sa odrazu objavilo za oknom ma na chvíľu, priznám sa, celkom vydesilo. Keď žijete dlho v tme, na každý prichádzajúci lúč sa pozeráte nedôverčivo. Prediera sa cez opar, ktorý okolo mňa za posledné mesiace poriadne zhustol. Dal by sa krájať nožom. Najlepšie tupým, aby to viac bolelo. Keď niečo cítiť tak všetko. Keď všetko tak potom poriadne a na doraz. Bez stredu, žiadna zlatá cesta. Len jasne odlíšené okraje. Ostré hranice života, v ktorých by sa duša cítila aspoň na chvíľu doma.
Lúč sa hanbí za svetlo, ktoré so sebou priniesol. Skromnosť ktorú so sebou priniesol poznám a rozumiem jej. Prediera sa nesmelo ako milenec cez prvé, hrubé vrstvy oblečenia.Nevie či smie a preto čaká a hreje len na diaľku. Studeným teplom spoza okna, ktoré je stále ešte zatvorené. Napriek skôr rodiacemu sa svetlu, vonku stále prevláda chlad a potreba úkrytu na opačnom konci aj naďalej ostáva. Svetlo ktoré sa rodí, nepreniká, ostáva a ledabolo sa opiera o okenný rám.Dáva si na čas. Upozorňuje na svoju prítomnosť, no nesúri a nebúcha päsťou aby sa dostalo do vnútra. Nevie to, len vyčkáva a nežne hladí svojimi prstami hladký sklenený povrch. Mazná sa s ním a predstavuje si čo je za ním. Dve strany oddelené tenkou vrstvou skla. Dve strany, z ktorých každá sníva o tom čo je na druhom konci. Každá spriada sny, ktoré sa rozbijú náhlym otvorením okna. Takto akosi sa vo mne rodí jar...

Fight club

Vzdávam sa. Dvíham ruky k nebu a prosím Boha o pomoc. Kľačiac na kolenách cítim tvrdosť zeme a pod nohami cítim lepkavú krv porazených. Na čele cítim pot, stekajúci v tenkých pramienkoch kdesi dolu.Mieša sa s krvou na zemi a uzatvára tak kruh. Krvi a potu. Tak príznačný pre život a kľačanie na kolenách. Prosiac. Prozak. A tak.
Dlho nevydržím. Žačnem sa šmýkať a svaly začnú ochabovať. Tonus je sviňa. Nepustí. Viem, že raz začnem klesať a spadnem zase raz o čosi nižšie. Nemôžem povoliť. Treba držať. Silou vôle napínať svaly a láskou dušu ktorá drží len tak tak. Tik tak.
Srdce, ktoré vyťukáva čas bytia. Bytosti, ktorá kráča potme v rytme tlkotu. Riadim sa zvukom, zvykol som si nevidieť, zatvárať pred svetom oči a orientovať sa v priestore hmatom, sluchom a srdcom. Srdce začne zlyhávať ako prvé. Viem, že uši a ruky ho budú čochvíľa nasledovať. Orientácia sa postupne vytratí a ja budem cítiť bez zmyslu. Život ako prázdna čaša položená v prázdnej miestnosti v ktorej sa všetci tackáme.
Niekto sa k podstate dostane iba tak, bez rozmýšľania,nájde to čo považuje za šťastie. A tak sa jej bezostyšne zmocní a zhlboka sa napije. Iný o ňu zakopne pätou, iba tak. Pätou,ktorú zabudol na zemi. Ďalší začne vypočítavať rohy miestnosti alebo diabla, tvoriac teórie ktoré by ho dostali tam kam chce aby sa dostal. Niekto ostane stáť na mieste, šmátrajúc rukami okolo seba, necítiac nič čoho sa náhodou dotkne. Bez zmyslu točiac sa okolo vlastnej osi....Všetci sme spolu v jednej miestnosti z ktorej nikto nevie či naozaj vedú dvere von. Musíme sa v nej zrážať, stretávať, dotýkať a spoločne znášať úzkosť z uzavretého priestoru bytia...