Hranice

Každé z mojich rán sa začína cestou. Na rozdiel od tých ostatných, táto jediná má cieľ. Úsečka. Body, medzi ktorými sa pohybujem.
Ulice sú prázdne. Chodníky spomínajú na uplynulú noc a mesto, akoby mi v týchto krátkych chvíľach patrilo. Obklopuje ma ticho a pocit, že ma boh zabudol na svete vtedy, keď zachraňoval ostatných.

V to ráno, som na koľajniciach električky našiel drobného malého vtáčika. Možno drozda. Bol mŕtvy. Možno vypadol z hniezda, alebo ho zrazila rachotiaca červená kára. Olovo verzus perie. Kto má v tomto prípade navrch ? Váhy, pravdu v nijakom prípade neukážu... Je však zrejmé, že nikto zo živých nedokáže príliš dlho odolávať takejto sile.

Prítomnosť krehkého telíčka ostro kontrastovala so železným chladom okolitého sveta, ktorý tí druhí nazvali kedysi civilizáciou.. Akoby tam, do tohto priestoru, vymedzeného ľuďmi nepatril. Prišiel sem náhodou, a smrť ho zastihla v ten najneočakávanejší okamih. Okrem neho bolo na zemi pár spadnutých listov, ktoré celej scéne dodávali kolorit. V tej chvíli som na okamih vo vzduchu zacítil jeseň. Náhlivé prezliekanie období, strohé podania rúk a falošné úsmevy.

Celá existencia ľudí bola na chvíľu vyjadrená týmto ohraničeným priestorom. Svet určený pevne stanovenými hranicami. Oceľou kam perie nepatrí. Dve hranice, ktorých prienikom je smrť. Samota toho nevinného tvora, ostro korešpondovala s postupne sa prebúdzajúcim oceľovým mestom, plným vrajživota a falošnej nádeje, kde pokora pred krehkosťou peria dávno stratila význam. Sebavedomie prúdilo spoločne s chodcami pomedzi koľaje a ľudia, ktorí prechádzali z jednej strany ulice na druhú, skrehnuté vtáča náhlivo, bez povšimnutia prekračovali.

Zrazu mi ho prišlo ľúto. Žalostná smrť bezmocného tvora vo svete, v ktorom život, ten skutočný, nahradili lakte, egá a samota. A tak som ho zobral do rúk.Navzdory škrípaniu oceli. Naprotiveň chladu Sŕdc a chladnému životu Mesta.
Bol ľahučký ako pierka, ktoré pokrývali jeho útle krídla a nehybnú hruď. Zobáčik otvorený v nemom úžase nad mystériom smrti, ktoré nijakovsky nemohol vo svojej maličkej hlavičke pochopiť. Celého som ho skryl do dlane jednej ruky a odnášal som ho preč.

Preč od tých, ktorí na mňa tupo spoza strán dennej tlače zízali. Preč od ich prázdna, preč od miesta, ktoré som si nijako nevedel predstaviť ako miesto posledného spočinutia, tvora, ktorý raz žil a rozdával radosť. Nechcel som, aby ho o chvíľu našiel zriadenec mesta, vulgárny oranžový pouličný zametač, ktorý by ho s cigaretou v kútiku úst a šomraním zmietol na lopatu a šmaril ho do vreca, ku všetkej tej špine, ktorú sme po sebe uplynulú noc na svete zanechali. Nechcel som aby opäť vyhrali Tí Druhí...
Položil som ho pod strom do trávy, kúskom zlomeného konára som vyhĺbil jamku do ktorej som ho uložil. Prikryl som ho hlinou a trsmy vykopanej trávy.

Potom som sa vrátil naspäť. Do sveta, ktorý ma lačne prijal a v momente bezostyšne zdrapil svojimi hlučnými ramenami, ako osamelá milenka v momente prvého orgazmu. Opäť som bol bezbranný. Zavalený svetom, ktorému som už dávno prestal rozumieť, svetom v ktorom tvrdosť a ľadový chlad oceli čoraz častejšie a na hlavu poráža krehkosť obyčajného peria...