Konečná

Koniec je vždy poznačený smútkom. Momentálne prevláda, istými rukami drží opraty môjho života a zdá sa,narozdiel odo mňa, že vie celkom presne kadiaľ bude viesť moja ďalšia cesta. Smútok má sklenený pohľad ožrana. Chladný ako hmla nad novembrovým ránom a čistý ako duša novonarodeného dieťaťa. V jeho pohľade sa zrkadlí celý môj uplynulý život.Odráža sa ako zapadajúce slnko na hladine horského jazera, ako rozbitý obraz na povrchu nepokojnej rieky. Osud hodil do mňa ďalší kameň a kedysi dokonalý obraz sa začal postupne rozbíjať. Smútok ma vlečie za sebou. Nepýta sa kam by som chcel ísť. Moje želania už nemajú v tomto svete miesto. Určuje postup, stanovuje pravidlá. Je neúnavný a nedá sa nijako prehovoriť. Môžem vysvetľovať, ťahať ho za rukáv, netrpezlivo ho poklepkávať po pleci, drgať mu do vychrtlého boku mojim slabým lakťom. Nenechá sa vyrušiť. Ťahá zo všetkých síl.

Keď sa mu do uší dostane ozvena mojich prosieb, naopak zrýchli a pridá na sile. Pomaly sa vzdaľujeme tomu čo bolo kedysi. Miesto, ktoré som kedysi považoval za svoj domov sa pomaly vytráca. Obrysy strácajú svoju pôvodnú ostrosť, tvár ktorá mi kedysi toľko sľubovala mizne v opare spomienok. S ubiehajúcou cestou bude postupne blednúť.

Mrazivý vietor môjmu sprievodcovi nevadí, zima ho neunavuje, naopak ho núti pridať do kroku. Zovrie pevnejšie opraty a ja musím chtiac-nechtiac držať krok zároveň s ním. Putá, ktorými som k smútku prikovaný sa mi zadierajú do duše, ktorú ťahá ako prvú. Vlečie ma so sebou ako špinavú handru, ako prasa na porážku. Krehnú mi v okolitom chlade prsty, strácam istotu a pozerám sa okolo či neuvidím niekoho kto by mi v mojom trápení pomohol. Okolitá krajina je však pustá. Prázdne, zamrznuté polia, stvrdnutá zem a ostré trsy rozličných druhov tráv.Únavou sa občas cestou potkýnam Trávim čas rozmýšľaním a z nudy obhrýzam putá, ktoré mi zväzujú unavenú a skrehnutú dušu. Neviem či preto lebo cítim hlad, alebo sa chcem z nich podvedomo vyslobodiť. Rozodieram si do krvi ďasná. Teplo krvi ktoré mi napĺňa ústna ostro kontrastuje s chladom okolitej krajiny.Bezmyšlienkovite prepletám nohami za smútkom, ktorý akoby ani nestrácal sily, ba naopak, získaval ich prostredníctvom mojej únavy a vyčerpania. Bolesť necítim. Iba chlad, ktorý zalieza do duše a pod nechty. Zrazený dych dokresľuje celkový kolorit pustatiny ktorou spoločne kráčame.
Silou-mocou sa snažím udržať pri vedomí, nechcem sa poddať narastajúcej únave. Snažím sa vydržať a pokúšam sa presvedčiť telo aby spolupracovalo aspoň trochu s mysľou, ktorá začína odchádzať.
Môj protivník má však sily za dvoch. Únavu nepozná, bolesť je mu cudzia. Vie len vliecť. Človeka, krajinu či dušu ktorú niekto po ceste životom stratil. Úlohu, ktorú mu neznámi zverili si zastáva nadmieru dobre. Síl má na rozdávanie, vysmieva sa mi a zároveň pripomína, že nemám už čo od života očakávať. Budem len súčasťou záprahu, volom, ktorý bude so svojim smútkom orať zmrznutú zem ľudí...

Začínam si ho vážiť. Možno pre silu ktorou disponuje tak nejak prirodzene. Nevystavuje ju na obdiv. Možno pre jeho vytrvalosť ktorá mi vždy chýbala. Možno sa časom staneme priateľmi...

Nechuť, útek a preklepy budú mojim ďalším osudom. Budem sa medzi nimi tackať v nepravidelných intervaloch, s podrezanými nohami s červenou čiarou a výčitkou, že som zase všetko posral. Spojené slová bez významu, vynechané hlásky, lásky a kropaje potu na chladnej tvári. Zaťaté päste, šuchot krídel, smrť za chrbátom a nabehnuté žily. Cerím zuby napadnuté paradentózou, smrdnutý ksicht bez napätia, hypotonický výraz tváre bez náznaku úsmevu. Kým nájdem chuť preťať tento bludný kruh, stratím silu ktorú som ako najväčšiu drahocennosť zbieral celé roky po kúskoch. Všetko sa kýve, nielen zuby ale aj môj svet, ktorý stojí posledné dni na veľmi vratkých nohách. Kývem sa a myslím že čoskoro vypadnem.Organizmus to pozná a odvrhne dopredu to, čo je choré, čo nepatrí, čo narúša endegénnu integritu. Zmiznem tak, ako už kedysi predtým. Tentokrát asi natrvalo.Čo bude...

...Asi. Skoro v každej mojej vete. A nielen v nich. Všade naokolo. Za všetkým a vo všetkom. ASI vypĺňa priestor, tvorí hmotu, formuje sa a vyráža dych. Určuje a diktuje. Tvrdý hlas, bez náznaku zľutovania.Tri hlásky sa stanú verdiktom večnosti.
No Asi sa asi príliš dlho nezdrží, vystrieda ho nič, ktoré preberie vládu a začne hrať prvé husle. Spoja sa v intímnom, chvíľkovom zblížení, ktoré tí druhí nazvú súčasťou živého...
Slovám sa už nikdy nevyhnem. Obmedzujú, určujú hranice, obdierajú pocity, krvavia nám duše. Definujú priestor a tú vraj skutočnosť v ktorej naoko žijeme. Strácam sa v nich, nemám na výber...

Všetko je v slovách. Označujeme nimi svet do ktorého sme sa narodili. Svet sú slová a slová sú našim svetom. Určujeme nimi hranice, spájame a rozdeľujeme ľudí, kradneme nimi cudzím sny a vytvárame nádeje že nám niekto skutočne patrí a rozumie. Cez ne filtrujeme samotu. Napĺňame ju zvukom a označujeme životom. Prebíjame ticho, ktoré nás obklopuje a nazývame ho zmyslom a poslaním. Posraní... kričíme že nás nemá kto prebaliť. Stále sme tými deťmi, ktorými sme sa kedysi dávno narodili.

...Kričíme a budeme kričať a kopať nohami dokonca...

Teraz

Klepot dažďa.Vietor ktorého sila naháňa strach a pripomína okrem malosti aj schopnosť lietať, na ktorú sme však v ubiehajúcich rokoch zabudli. Tma ktorá prichádza priskoro a svetlo ktoré po(s)tupne zabúda kedy má začať svietiť. Cesta, ktorá práve vďaka kalužiam nadobúda nový rozmer. Dáždniky, ktoré zavadzajú, strečkujúci ľudia hľadajúci kam skôr skočiť.Vždy z kaluže pod odkvap. Blúdiace obrysy davu.
Dážď čistí svet ktorý zabudol umyť ten, ktorý je zaň zodpovedný. Automatika.Núdzové riešenie v krajnosti. Vypínač ktorý sa spustí vtedy keď sa svet zaserie. Nárazová čistota, lesklý povrch ktorý zastiera špinu ktorá sa stihla zažrať dovnútra. A s dažďom zároveň pokoj, ticho ktoré sa prejavuje v kvapkách tak ako dobro a šťastie. Rozpráva v tónoch Postupne vyťukáva rytmus, zvláštnu súhru nôt ktorá očisťuje.
Vždy kráčam s ním. Vyhýbam sa dáždnikom. Nechám si tvár a špinu ktorá sa mi medzičasom stihla usadiť na tvári omývať dažďom. Nech steká. Nech blúdi.Chladí a kolíše, uspáva a hovorí že vždy je možné sa zveriť do jeho náruče. Očistiť sa od sveta, ktorý špiní, defekuje do duší ako venčiaci sa pes. Keď sa obzriem bude sa za mnou tiahnuť špinavá čiara hriechov, chýb a sebeckosti. A niekto ju možno bude nasledovať...

Jesenný pocit

Okolitá scéna sa pomaly začína meniť. Svetlo sa stáva ostrejším a vzduch reže okolitú realitu tak, aby hrany ktoré vidíme sa nám svojim ostrím vnárali do duší. Vzduch je iný. Pri pohľade bolí a vždy mi pripomína koniec. V detstve bola jeseň pre mňa synonymom odchodu. Teraz odchod vystriedal pocit konca. Nemožnosti návratu.Zároveň aj pocit, že perspektíva nehrá žiadnu úlohu a v istých momentoch môžeme vidieť za obzor. Že veci okolo nás sú pevne ohraničené a zotrvávajú na svojich miestach.Všetko má svoje miesto a hranice a svet je nakreslený presnou rukou umelca, ktorého línie sú na milimeter presné.Akoby ma zrak prestal klamať a ukázal mi náhle svet taký, aký je v skutočnosti. Vidím jasnejšie a do väčšej diaľky. Skutočnosť získava ďalšiu kvalitu, ktorá ostala doteraz skrytá. Hĺbku priestoru, svetla a farieb.

Jeseň sa každoročne hrá na vraha. Zabíja leto svojou úprimnou ostrosťou, vysúša z čiel pot a potichu pripomína blížiacu sa zimu.Pokušenia sa pomaly vytrácajú a na dvere mi váhavo klope odriekanie. Zmyselnosť ktorá počas leta kráčala stredom ulice a pútala pohľady odchádza so zvesenou hlavou do ročného zabudnutia. Ulice sa začínajú zahaľovať ako mladé telá, ktoré s nechuťou halia svoju miznúcu krásu do hrubších kusov oblečenia.

Jeseň je najúprimnejšia zo všetkých období.Stará dáma v klobúku s vtáčími perami. Neklame telom ako leto, nemr(a)zí ako zima.Jar je jej mladšia sestra. Je vyrovnaná a pripomína mi tak ťažko dosiahnuteľný stred. Vždy na jeseň mám chuť miznúť. Opustiť mesto a vytratiť sa niekam preč. Cítiť vzduch, dotýkať sa ho prstami, cítiť prázdno, odpustiť ľudom a venovať sa priestoru. Kráčať z kroka na krok, túlať sa vetrom a vysedávať o samote uprostred poludnia v reštaurácii ktorá stratila pompézny názov letná.Objednať si posledné a privítať jeseň fľaškou bieleho v ktorej sa budú odrážať farby vyhasínajúceho leta.
Budem ochutnávať ulice, kedysi horúce, teraz chladne odrážajúce slnko, ktoré sa v týchto chvíľach stáva mojim priateľom.Stratiac svoju mladícku vášnivosť naučilo sa na sklonku svojej púte vychutnávať chladnú, stoickú rozvážnosť staroby.

Pozorovať deti a starých ľudí. Uvedomovať si plynutie života a jeho kontrasty ktoré formujú naše hranice. Hranice treba naplniť zmyslom, potrebnú pečať vtlačiť do prázdnych tvárí. Vo vzduch je cítiť babie leto ktorým spomínam na predošlú mladosť a snažím sa ju na poslednú chvíľu zachytiť v poletujúcich chumáčoch v ktorých cestujú malí pútnici.Než však stihnem vystrieť ruky odlietajú.

Chlad večera ktorý prichádza nečakane ako smrť nadránom. Plaziaca sa hmla, svojou vlhkosťou pripomínajúca slzy, ktoré stekali kedysi dávno po blízkej tvári, prináša chlad ktorý treba opatrne zaháňať.Obrysy hôr ktoré menia farbu, horia a nahrádzajú svojou žiarou slnko ktoré sa medzitým pobralo na odpočinok. Brodím sa lístím, cítim jeho vôňu. Pach hniloby zmiešanej so zbytkami posledného dažďa. Rozklad ktorý na prvý pohľad nevidno,no dá sa vycítiť z pôdy a z povetria.Sladkastý zápach zániku...
Keď sa vrátim domov zakúrim a dám si teplý čaj...

Past Tense

Cítim na špičke jazyka horkosť. Zmes lieskovcov a teplého piva. Na sklonku dňa ktorý odchádza a ja viem, že sem sa už nevrátim. Tam kde som raz bol je niekto iný. Prestupujem na mieste ktoré teraz vraj patrí mne. Striedanie pozícií, vymieňanie si úloh. Minulosť je v nedohľadne.Stráca sa. Prežité vymazáva jej kontúry, miznú v opare rokov. Trvá mi dlhšie kým si vybavím v pamäti to, čo som si chcel pamätať večne. Tváre ktoré som chcel ukryť v pamäti ako poklad ktorý z nej vylovím vtedy, keď pôjde o život. Tetoval som si ich horúcou ihlou ktorú som roztavil do biela. Teraz blednú. No možno sú spomienky ku mne len milosrdné a nechcú sa štverať po štyroch na povrch môjho vedomia, ktoré je deň čo deň zaplavované niečím novým.

Staré musí nachvíľu ustúpiť. Silnejší vyhráva a ten slabší stojí za rohom a snaží sa vykuknúť v momente kedy ho je vidieť čo najmenej. Minulosť hrá hru na neviditeľného. Občas vystrčí nos, občas špičky prstov a občas ukáže na okamih celú tvár. Pokúša osud, hrá na čas a skúša kým to vydržím. Keď ju zbadám, vtedy to zabolí. Dušou prebleskne bolesť, milióny drobných ihiel pripomenú miesto o ktorom som už myslel že som ho nadobro stratil. Že ho vymazal život a prítomnosť ktorá si nahovára že minulosť v nej nemá miesto. Dáva o sebe vedieť. Klepe mi vyziabnutými hánkami na svedomie. Potom prehovorí. Krutou rečou spomienok a minulosti. Nachvíľu mi pripomenie že utiecť sa pred sebou nedá.Bude tu vždy a bude nemilosrdne nastavovať zrkadlo ktoré nikdy neskresľuje. Odrážam to čo bolo. No viac vo vnútri bolí to, čo pretieklo pomedzi prsty a ostala len zovretá prázdna suchá päsť otočená k nebu a bezmocne hroziaca oblakom...

Bez názvu

Je ťažké udržať sa v hre. Nevypadnúť a nestratiť niť. Mať vždy zásobu slov ktoré ako mince rozhádžem po okolí dúfajúc že ich niekto niekedy zodvihne. Mať tak múzu ktorá kope častejšie a vždy zasiahne. Tá moja sa fláka niekde po noci, postupne stráca sny a chodí o palici. Škerí sa a ukazuje mi vztýčený prostredník. Rehoce sa, škriabe sa na hrbe ktorý jej trčí z chrbta, hrozí mi palicou a necháva ma permanentne v štichu. Beštia. Nie a nie trafiť tam kam má. Asi slepne a terč si dopredu vyhmatáva a ja sa jej dotykom permanentne vyhýbam.Cítim jej kostnaté ruky ktoré mi blúdia po tele, dych ktorý sa jej obchytkávaním zrýchľuje.Slintá a oblizuje sa. Je inkontinentná, perverzná dôchodkyňa, xantypa na podpore. Berie mi slová, žerie inšpiráciu, témy sú v ťahu.Nedáva, kradne mi ich. Bezostyšne ich vkladá do veľkej koženej tašky ktorú má prehodenú cez plece a kŕčovite ju drží kachektickými hnátmi. Sú v nej sny ľudí ktorí stratili zmysel slov, inšpirácie a obrazy ktoré nám kedysi patrili. Predáva ich na čiernom trhu, kam chodia takí ako ona, za lacný peniaz vkladá niemandom perly do ich čiernych plytkých duší.

Musím sa asi dokopať sám.Nemá ma už kto. Skúsim si ľahnúť a poriadne do seba nakopnúť. Otvorím si rany a nasypem do nich soľ,budem cítiť a tú bolesť dám na screen.

Zisťujem aké je ťažké slovami opisovať svet ktorý mi uniká pomedzi prsty. Opisovať niečo, čomu ani veľmi nerozumiem. Život ktorý ma tak nejak trpí. Je niekoho iného, kto sa na mňa díva zdiaľky. Je vždy o krok predo mnou. Snažím sa ho vždy dobehnúť, poklepať mu po pleci a povedať nech mi ho vráti a poprosiť ho, nech mi poradí ako mám s ním narábať. Akoby písal za mňa niekto iný. Niekto kto sa začína učiť abecedu a slová ktoré mu prichádzajú na um vždy meškajú.

Skladačka nefunguje, mozaika sa rozpadá, mažem, prepisujem, dopĺňam, nechávam tak. Kto chce písať musí žiť. Ja nežijem a preto tak ťažko hľadám slová pomocou ktorých sa možno druhýkrát narodím. Som zaseknutý ako platňa ktorej stále preskakuje. Trepem dve na tri o štvrť na dvanásť. Som chlpatá deka, z ktorej vypadávajú slová s frekvenciou ktorá je mi na smiech. Nemám námety, chodím vždy rovnakými cestami, skrývam sa pred ľuďmi a chodím vždy po tých istých schodoch.Otváram vždy tie isté dvere. Jednotvárnosť, nuda a stereotyp.

Musím sa začať znovu učiť chodiť, pozerať na svet s vytreštenými očami dieťaťa, ktoré habká v tme a hľadá ruku ktorej by sa chytilo. Lenže ani svet už nie je tým čím býval.Je žeravý.Pomaly sa topí.A ja som od tej horúčavy oslepol. Som vo svete ktorý je príliš žeravý, príliš explicitný, všetko je na dosah, vo svete v ktorom už neexistujú tajomstvá, ktoré by stimulovali môj zrak.Všetci už všetko videli, všetko sa iba opakuje, všetko už tu raz bolo, chodíme v kruhu, naháňame vlastný chvost ako psy ktoré si po nociach lížu rany a pri adekvátnom stimule začnú slintať, značkujeme si terén, lezieme na cudzie samice, je nám to jedno na ktoré. Je potrebné pomenovávať veci tak ako sú, na plnú hubu vykričať svetu ktorý sa bez nás zaobíde že na neho serieme, že je nám ukradnutý keď je taký slaboch že na sebe dopustil to ako vyzerá.Že strpí ľudí ktorí sa mu tmolia pod nohami. Že po nich nešliape, dlávi len niektorých svojou ťarchou, kladie im na plecia bremená a pod nohy hádže polená.Je rovnaký ako tá stará baba čo mi kradne sny, aj svet je starý slizák ktorý necháva za sebou lepkavú stopu bolesti...Ideme po nej, vetríme vo vzduchu a sledujeme ju.Bezpečne nás vedie, neschádzame z nej. Bojíme sa blúdenia a nového. Lesa ktorý nepoznáme a v ktorom sa môžeme stratiť. Cesta nie je, ani nikdy nebola. Potkýname sa o seba, narážame do druhých, sme slepci ktorých oslepila žiara toľkokrát sľubovaného slnka...

Mestom

Nepoznám väčší pocit osamelosti ako blúdiť prázdnymi ulicami v nedeľu ráno. Mesto ešte spí, ľudia ešte stále krotia svoje sny a ulice sa spamätávajú z predchádzajúcej noci. Po dlažbe sa povaľujú jej zostatky ktoré vo mne vzbudzujú rovnaký pocit ako keď z predmestia odíde cirkus. Karneval sa skončil, zvláštna melanchólia, ktorá sa najviac odráža v očiach detí, nahradila miesta kde kedysi stáli šiatre, vozy, stánky s cukrovou vatou a klauni ktorí predávali farebné balóny a papierové ruže.

Celé mesto, ktorým sa tak rád prechádzam, obklopuje podobná vôňa odchádzania. Na prázdnych lavičkách cítim teplo tiel ktoré tam ešte prednedávnom sedeli.Ich kovové ošarpané kostry sa lesknú do prebúdzajúceho slnka a okolité stromy akoby držali stráž nad svetom ktorý bol minulú noc dlho hore. Akoby celé mesto bolo v nedeľu ráno po opici. Bojí sa otvoriť oči, aby mu svetlo príliš rýchlo nepripomenulo že včera to s hýrením o čosi viac prehnalo. Šetrí dychom a kamennými základmi budov hľadá oporu pred závraťou ktorú spôsobila posledná dehydratácia. Mesto ako jeden živý organizmus, ktorého srdce bije, po prebdetej noci o čosi pokojnejšie. Sklonené vetvy stromov kladú studené obklady na slepé oči sôch svätcov, ktoré sú ubolené žiaľom pri pohľade na mladých milencov, ktorí im len pred pár hodinami sedeli pri nohách a rozprávali o svete v ktorom raz budú spoločne žiť.

Po zemi sa povaľujú zbytky jedla, zvratky a nedopité plastové poháre po okrajoch ktorých blúdia ospalé osy,poskladané slnečníky odpočívajú opreté o steny chladných budov. Okenice sú zatvorené, chránia sny tých vo vnútri, pred nástojčivým svetlom ktoré im chce vykradnúť obsah viečok a vniknúť im do duší. Sviečky pochodní lemujúcich kolonádu spomínajú na svetlo, ktoré osvetľovalo tváre a myšlienky štamgastov klátiacich sa nad tým už určite posledným.Chlad stien aspoň nachvíľu prebral vládu nad žiarou letného slnka. Spoločne vytvárajú zvláštnu vôňu, ktorá mi spoločne s vôňou pečených rýb a čerstvo načapovaného piva najviac pripomína bezstarostnosť leta.

Svet sa ráno ešte nelepí na podrážky sandál. Príjemne chladí a osviežuje. Je novorodencom, bytosťou ktorá prišla na svet a usmieva sa. Bezstarostným stvorením ,ktoré dôveruje okoliu a verí v jeho pomoc. No postupne ako teplota rastie, všetko sa zmení, zneistie, začne pochybovať a uzatvárať sa do seba, vytvorí si okolo seba stenu,kvôli ktorej bude osamelý, zabudne milovať. Poludňajšia horúčava prehreje steny budov, vsiakne sa do betónu a navečer začne sálať späť. Paralela so životom človeka. Ráno verí, na poludnie mu horúčava zatemní myseľ a večer, na sklonku bytia bude ostatným vracať svoju nahromadenú zlobu.

V takýchto okamihoch mesto akoby zomrelo a ja mám pocit že presne takto musí vyzerať koniec sveta. V tom momente budeme cítiť akoby sme pomaly prechádzali prázdnym mestom, ktorého história sa prepadla do nenávratna.Budúcnosť razom stratí svoj význam. Pocit samoty a chladu nám vymaže spomienky a uvidíme svoj život ako záblesk, ktorý sa nám mihne pred očami. Svetlo ktoré uvidíme na konci sa bude podobať poludňajšiemu slnku ktoré sa zrazu vynorí nad strechami budov a prudko nám vrazí do našich vyhasínajúcich očí.

Blúdim prázdnym mestom, stretávam len nevyspatú upratovaciu čatu, ktorá sa snaží prinavrátiť mestu stratený imidž. Z ulíc starostlivo odpratávajú noc. Som posledným človekom na zemi, ostatní zmizli za niečím lepším. Drobné stánky a butiky lemujúce staré budovy sťa čipky na spodnom prádle žien, akoby ani neexistovali. Preč je hluk ktorý okolo seba sústreďujú, zmes krokov, šuchotu peňazí a hlasov ktoré prišli zahnať hlad nakupovaním. Náhle stratili reč a keďže nemajú čo povedať mlčia a hľadajú prvú obeť ktorá k nim náhodou zablúdi. Rieka ponad ktorú prechádzam akoby tiekla o čosi pomalšie ako obyčajne. Je vyčerpaná po uplynulej noci, ktorá ju oslepovala žiarou tisícich svetiel. Hojí si zranený povrch, zjazvený brázdami ktoré vytvorili turbíny lodí. Čoskoro prídem domov...

Noc si ma chce adoptovať

Všade je pokoj, svet usína, len vo mne pokoj miesto nemá a spánok je dnes opäť v nedohľadne. Strácam sa v tme, zvuky naoko ustali, mesto stiahlo chvost aby ráno opäť nemilosrdne vycerilo svoje zuby. Zatiaľ si ich brúsi. Neónovým šmirgľom svetiel nočných barov, dopitých pohárov v ktorých vyprchávajú viny tých, ktorí cez deň zhrešili. Zrkadlia sa v prázdnych fľašiach, v čoraz sklenenejších pohľadoch účinkujúcich, v rukách ktoré hľadajú úkryt v cudzích náručiach,v cudzích pohľadoch okoloidúcich.Brúsi ich pomaly a dôkladne.Každou minútou naberajú na ostrosti.Postupne stiera hrany medzi uplynulým dňom a onedlho sa začínajúcim ránom.Vyrovnáva dlhy ktoré cez deň nabehli na účet.Zajtra sa začnú rátať od začiatku.

Naokolo sa mihocú svetlá áut, ktoré kreslia fantastické obrazce po okolitých budovách.Horizont lemujú svetlá mesta ktoré nikdy nespí. Roja sa tiene. Počuť klepot podpätkov ktoré rytmicky upozorňujú na končiacu sa mladosť kráčajúcej. V diaľke zaskučí pes, počuť podgurážené výkriky mužov ktorí si dokazujú že ešte stále vládzu žiť.Noci som sa vždy bál.Na druhej strane ma však priťahovala. Ako dieťa som spánok považoval za stratu drahocenného času, ktorý mal byť venovaný kamarátom a hrám. Teraz by som za neho dal čokoľvek. V detstve bola noc pre mňa strachom, že sa ráno nezobudím.Obavou, že sa zrazu ocitnem niekde kde to vôbec nepoznám...

Na strome bdie ďalší nespavec. Pouličná lampa mu pripomína slnko, ktoré nikdy nezapadá a svojim svetlom mu nahovára ďalšiu zo svojich mnohých ilúzií. Insomniakálne spoločenstvo sa pomaly rozrastá.Náhle cítim podivnú spätosť s tým tvorom ktorý spieva uprostred noci, dobrovoľne sa oberá o spánok,namáha si svoj slabý, vtáčí hlas a dáva tomuto svetu spev v momente kedy o neho nikto nestojí...

Do izby vniká svieži nočný vzduch.Ticho je priam hmatateľné, cítim ho. Hladí ma chladnými rukami a šepká, že dnes v noci pred ním neutečiem. Dnes naozaj nemám šancu. Cítim že dnes opäť nezaspím. Noci ako táto prinášajú so sebou príchuť niečoho definitívneho.Pocit večnosti. Nahoty a zraniteľnosti. Obnaženia duše, ktorá nevie oddychovať. Bdie, hoci telo by sa rado oddalo spánku ktorý nie a nie prísť. Noc je milosrdná k pútnikom a opusteným, no ku mne taká nie je.

Prehovorí, vraj je prísny rodič, ktorý pre svoje dieťa chce len to najlepšie. Oponujem jej tým, že som sirota, nemám rodičov, obaja odišli kým som ešte spal. So sebou mi zobrali detstvo,spánok a doteraz som nenašiel nikoho kto by mi ich pomohol nájsť. Nevzdáva to, zrazu ma chce adoptovať.Tvrdí, že bude dobrou pestúnkou, dá mi všetko po čom túžim,vraj už nebudem nikdy v noci sám.Vraj konečne budem vedieť aké to je byť v niekom úplne a celkom nadoraz...Priznávam že tento pocit nepoznám.

No na druhej strane sa bránim a upozorňujem ju, že som dospelý, môžem teda rozhodovať za seba. Snažím sa ju presvedčiť že to naozaj viem, a už nepotrebujem cudziu pomoc. Na chvíľu tomu naozaj uverím.Nechcem byť jej súčasťou. Smeje sa mi a ja pomaly, váhavo ďakujem za prejavený záujem.Mám pocit že sa červená. Rozhodne som však nikdy nevedel nikoho jednoznačne odmietnuť...

Musím počkať kým sa začne brieždiť. Nebudem ju musieť odmietnuť, a zároveň si ma nebude môcť adoptovať...Mám plán, dúfam že vydržím do rána.

Insomnia

Kus z Teba vo vnútri mojom bdie
S očami dokorán
Nechce zaspať
Bojí sa,
že stratí sen,
čo letmo vkradol sa
do temnoty zúfalstva ...

Spirit of Eden

Hranice ticha. Experimentovanie s ním. Ľudský hlas ako nástroj. Ticho ako spôsob vyjadrenia emócií. A veta ktorá mi bude v duši znieť nadobro :

"Before you play two notes learn how to play one note - and don't play one note unless you've got a reason to play it." - Mark Hollis (1998)

Veta ktorá sa zdaľeka netýka len hudby. Predstavuje pre mňa metaforu zodpovednosti, viery a rozhodnutia robiť v živote len to čo má skutočný zmysel (aj keď je to asi pre človeka príliš ťažké) a nerozptyľovať myseľ zbytočným. Zároveň je však aj popretím balastu a tónov ktoré v našich životoch nemajú čo robiť.Ich definitívne a radikálne vylúčenie z našich životov. Hudobné vyjadrenie pokory pred životom.Učenie sa byť dobrým a sprevádzať druhých na ceste. Prísne, až starozákonné, bez súcitu s chybami a slabosťami. Žiadne náboženstvo, len viera že možno raz bude lepšie.

Zabudnutý a nedocenený hlas jednej generácie, človek ktorý niesol na pleciach celý svet. Tak si ho predstavujem. Potkýnajúc sa na ceste, ktorej koniec už dopredu vidí. Vždy keď počúvam Talk Talk vtrhne mi do duše ticho. Zbúra moje ego a vnesie do mňa pokoj, nádej a vedomie že po daždi sa na nás vyškerí zubaté slnko, ktoré síce príliš hriať nebude, no aspoň zohreje naše skrehnuté kosti a dá silu čeliť ďalším chladným dňom ktoré určite prídu.

Po komerčnej samovražde, ktorú Talk Talk spáchali vydaním dvoch albumov, Mark mizne kdesi v Afrike. Na chvíľu síce dá o sebe znať eponymným albumom, no potom sa stratí nadobro...

"Heaven bless you in your calm
My gentle friend
Heaven bless you..."
(Inheritance, 1988)

Čas

Ani neviem ako som sa sem dostal.Chcel som zabiť čas, nespavosť, pocit pustoty a strachu ktorý na mňa v týchto nočných hodinách ustavične dobiedza. Precvičiť si pravopis, prevetrať myseľ, ponoriť sa do seba, zaplávať si myšlienkami namiesto bazéna ktorý síce osvieži viac, no nedá sa v ňom nájsť to čo v hlave. Hoci aj v ňom sú niekedy poriadne sračky. Možno som sa len chcel utopiť v tichu, utiecť od hluku ktorý dobiedza rovnako nástojčivo ako strach a pustota.Cítiť ako sa postupne topím... Utiecť pred sebou do svetla monitoru a skryť sa nachvíľu do fontov, vyskúšať novú identitu a zároveň veriť že sa sem nikto nedostane. Naivné.Chcem vyskúšať ako vyzerajú slová bez toho aby zneli. Slová v tichu a tme požieranej monitorom. Žiadna virtuálna psychoterapia. Nepotrebujem sa spovedať, nepotrebujem sa vyznávať, nepotrebujem opisovať môj život. V podstate nie je ani čo.Nijaký nemám. Takmer nežijem, skôr prežívam a zabíjam čas.

Bude to asi naozaj hlavný dôvod prečo som tu. Nový rozmer, nový priestor, príležitosť vyskúšať ako rýchle bude umierať čas po cielených zásahoch projektilov z klávesnice. Aj keď môj priestor je vymedzený celkom jasne štyrmi stenami. Niet úniku. Hoci možno práve teraz sa o to snažím. Ďalší dôvod prečo som tu.Únik. Sám to však nemôžem tvrdiť s určitosťou, keďže je moja identita nejasná. Nevadí, vyskúšam a uvidím. Keď sa mi nebude páčiť tak odídem. Nebudem brať ohľad na ostatných a v tichosti sa vyparím.

Toto mi ide celkom dobre.V posledných dňoch sa dokonca občas pristihnem, ako majiteľ domu zlodeja, pri predstave že som pre ostatných neviditeľný. Niekedy tomu uverím a skúšam to otestovať v reálnych podmienkach.Empiricky uvažujem a skúšam prechádzať cez ľudí ktorých stretnem na ulici. Väčšinou sa zrážame. Prekvapuje ma to, lebo vždy pred zrážkou som presvedčený že prejdem cez nich a nič si nevšimnú.Upravia si ledabolo ramienko na šatách, pozrú na hodinky, prihladia lem sukne, pridržia okuliare ktoré majú na očiach...pridajú do kroku. Vyzerajú tak že nič necítia. Prázdne pohľady, monotónna chôdza, automatické pohyby, stroj ktorý ráno naštartovali a večer ho niekto vypne. Náraz ich však okamžite vytrhne. Cítim to a predpokladám, z nádavok a ich viac či menej zručných vyhýbacích manévrov na poslednú chvíľu, že aj oni. Záleží od miesta nárazu a intenzity.Možností je nespočet.

Tu mi miznutie hádam pôjde lepšie. Nemám sa tu s kým zraziť. Virtuálny priestor je prázdny. Čerstvý, trocha redší vzduch. Eventuálnej možnosti zrážky sa tu dá dopredu vyhnúť. Nakoniec sa možno aj tak vymažem. Elegantné riešenie. V mojom prípade veľmi pravdepodobné. Pošlem sa tam odkiaľ som prišiel. Od nikiaľ nikam. Uvidím, možno sa na chvíľu predsa len zdržím...